Po prvom Bazilejskom kongrese sionistov koncom 19. storočia sa aj ruskí židia nadchli pre ideu národnej domoviny v zasľúbenej krajine. Zároveň však vzniklo hnutie, ktoré hlásalo vybudovanie národnej autonómie v krajinách diaspóry.
Zasľúbená krajina
Prvé konkrétne plány o židovskej autonómnej republike na Ďalekom východe v doline rieky Biry (v jazyku Evenkov "rieka") a Bidžanu (v jazyku Evenkov "stále táborisko") sa však začali rodiť až po občianskej vojne v dvadsiatych rokoch minulého storočia. Vtedy na stanici Tichoňkaja, okolo ktorej malo neskôr vzniknúť hlavné mesto oblasti - Birobidžan, vystúpili prví osadníci. Celý projekt vyzeral spočiatku ako dokonalá utópia: vytvoriť domovinu pre židov, kdesi pri čínskych hraniciach, na území, ktoré nespájali s ideou židovstva žiadne historické putá. Na dobrodruhov čakala močaristá zem, horúce, daždivé letá, suché, studené zimy a absencia akejkoľvek infraštruktúry. "Kolonizácia Birobidžanu sa začala a pokračuje bez príprav, plánovania a štúdií," napísal Američan Victor Fink, ktorý navštívil oblasť v roku 1929.
Riedko osídlené územie však nebolo podľa ruských historikov vybrané náhodne. Išlo o snahu eliminovať nebezpečenstvo antisemitizmu zo strany miestnych obyvateľov, ktoré hrozilo, napríklad, na Ukrajine, kde vznikali po občianskej vojne tzv. židovské poľnohospodárske kolónie (Záporožie, Chersonská oblasť) či na Kryme, kde bolo niekoľko židovských národných štvrtí. Obývanie Ďalekého východu prišlo vhod najmä v čase, keď hrozila masová imigrácia z preľudnenej Číny a Kórey a na pravom brehu rieky Amur sa usídlili nepriatelia boľševikov - amurskí kozáci. Pohraničné oblasti bolo jednoducho treba posilniť. Taká bola sovietska interpretácia sionizmu.
Útek
Napriek tomu však pre mnohých autonómna oblasť znamenala útek pred chudobou a neskôr fašizmom. "Tridsaťdva osadníkov si postavilo stany v tajge, 12 kilometrov od stanice Tichoňkaja. Začali sme s budovaním osady Waldheim. Ľudí neuveriteľne trápili komáre..., ale vedeli sme, že pred nami je budúcnosť. Boli sme rozhodnutí nevzdať sa," citovala jedného z nich vo svojom internetovom projekte o Birobidžane americká Swathmore College.
Osadníkmi boli predovšetkým židia zo západných oblastí Sovietskeho zväzu, našli sa však medzi nimi aj nadšenci zo Spojených štátov, z Kanady, Palestíny, zo západnej Európy či Južnej Ameriky. Tých priťahovala zrejme vidina neznámeho dobrodružstva a idea komunizmu. "Hľadači šťastia," ich nazval propagandistický film z roku 1936.
V dvadsiatych a tridsiatych rokov sa sem prisťahovalo 41-tisíc židov (z približne dva a pol milióna ruských židov), medzi nimi bolo aj tisíc osadníkov s cudzím pasom. Tí museli Výboru pre osídľovanie židovskými pracujúcimi, tzv. KOMZETU, zaplatiť 200 dolárov na pokrytie všetkých výdavkov. Väčšina z nich však v oblasti nezostala. Počas krátkej histórie Židovskej autonómnej oblasti, oficiálne vyhlásenej v roku 1934, počet židovského obyvateľstva nikdy neprevýšil 30-tisíc (v roku 1948).
Represie
Kolonizácia bola nerovnomerná, prerušovaná masovými represiami a trestným stíhaním osadníkov, ktorých podozrievali zo špiónstva a trockizmu. Antisemitizmus mal v sovietskom Rusku predovšetkým podobu boja proti medzinárodnému sionizmu. Povojnová honba na "kozmopolitov bez vlasti" dosiahla vrchol v známej kauze lekárov obvinených z pokusu o vraždu Josifa Stalina. Tento proces sa mal stať predohrou k jeho "konečnému riešeniu". Posledný rok pred Stalinovou smrťou (1953) začali totiž kolovať chýry o príprave deportácie židov. Na stretnutí sovietskych lídrov mal Stalin údajne navrhnúť vysťahovanie židov na Sibír.
Obroda
Poststalinská éra nepriniesla Židovskej autonómnej oblasti takmer žiadne zmeny. Neskoršie sa však začína proces židovskej obrody, masového hnutia za právo na emigráciu a repatriáciu v Izraeli. V osemdesiatych rokoch boli ruskí židia najpočetnejšou skupinou medzi uchádzačmi o občianstvo v Izraeli.
Dnes má Židovská autonómna oblasť, ktorá sa po rozpade ZSSR stala jedným zo subjektov Ruskej federácie, 193-tisíc obyvateľov, len 4,2 percenta z nich sa však hlási k židovstvu. Vedúce cirkevné pozície patria pravoslávnej cirkvi.
Republika s vlajkou farby dúhy sa stala dokonalým anachronizmom. Pikantériou. Krajinou, kde vyrábajú kóšer vodku a synagógy pomáhajú židom stavať pravoslávni kresťania. S jedinou železničnou stanicou, na ktorej sú nápisy v jidiš. Zo židovskej identity jej zostalo len meno.
Židia na Kaukaze
V známej sovietskej encyklopédii Boľšaja je povesť, ktorá sa traduje medzi horalskými židmi: ich predkovia putovali na Kaukaz po zbúraní prvého jeruzalemského chrámu. Títo židia, ktorí si pôvod odvodzovali od Desiatich stratených kmeňov (z pôvodného počtu dvanásť), sa usídľovali na Kryme a Tamanskom polostrove, neskôr prenikali do juhoruských stepí, do Chazarskej ríše, ktorá sa rozprestierala medzi Kaspickým a Čiernym morom. Štátny útvar, ktorý bol charakteristický náboženskou toleranciou a mal prominentné postavanie medzi susednými krajinami, neskôr - v ôsmom storočí, zo zatiaľ nie celkom objasnených príčin, prijal judaizmus za štátne náboženstvo. O dve storočia neskôr sa ríša Chazarov pod vplyvom Kyjevskej Rusi rozpadá. V Kyjeve existovala v desiatom storočí židovská občina, ktorá mala zmiešaný židovsko-chazarský pôvod. Tá sa neskôr sformovala do subetnickej skupiny kenaanitov hovoriacej jazykom, ktorý mal základ v starej ruštine. V sedemnástom storočí sú už úplne asimilovaní s aškenázskymi židmi.