Robert Aumann: Teória hier prispieva k výskumu vojen

Pred dvoma týždňami získal Izraelčan Robert Aumann spolu s Američanom Thomasom Schellingom Nobelovu cenu za ekonómiu. Švédska Kráľovská akadémia vied im ju udelila za to, že ďalej rozpracovali teóriu hier. Na jej základe objasnili príčiny konfliktov a spolupráce medzi krajinami, národmi či skupinami jednotlivcov.
Aumann, narodený vo Frankfurte, hovorí v exkluzívnom rozhovore pre denník Handelsblatt o praktickom úžitku teórie hier, o vojne a mieri a tiež o svojom vzťahu k rodnému Nemecku.
Pán profesor Aumann, aké boli vaše prvé reakcie, keď ste sa dozvedeli, že spolu s Thomasom Schellingom dostanete tohoročnú Nobelovu cenu za ekonómiu?
- Zamkol som kanceláriu. Zvnútra. Švédska akadémia vied mi zatelefonovala v pondelok, týždeň pred oficiálnym vyhlásením ceny a poprosila, aby som o tom s nikým nehovoril. Som poslušný chlapík, tak som zamkol a mlčal.
Americká vláda niektoré vaše práce údajne dlho tajila. Bol váš výskum štátnym tajomstvom?
- Nie je to celkom presné. Americký kontrolný úrad pre zbrojenie v šesťdesiatych rokoch financoval časť nášho výskumu. Je pravdou, že dlhý čas bolo ťažké sa k týmto papierom dostať. Nikdy však neboli vyhlásené za "tajné". Vtedy sme boli iba trochu leniví výsledky publikovať. Urobili sme to až v roku 1995. Predtým naše práce kolovali len ako fotokópie.
O čo v nich išlo?
- V pozadí práce boli ženevské dohody o odzbrojovaní medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom. Pre herného teoretika ide v takomto prípade o hru s neúplnými informáciami. Žiadny zo zmluvných partnerov nevedel, koľko jadrových zbraní druhá strana vlastní, kde sú uložené hlavice, a tak ďalej. Skúmali sme, čo možno zo správania sa protistrany usúdiť o ich informáciách. Napríklad, či možno z vyjednávacej stratégie Rusov vyvodiť, koľko jadrových rakiet krajina má.
Vaša práca sa zakladá na predpoklade, že ľudia konajú racionálne. Nie je to priveľmi odvážna myšlienka?
- V žiadnom prípade. Konať racionálne znamená, že robíte to, čo je vo vašom vlastnom záujme. Neznamená to však, že stále robíte optimalizačné výpočty. Ľudia rozvíjajú rôzne druhy správania, ktoré sa v praxi zväčša uplatnia. Je to proces "pokusu a omylu", ktorý môže byť aj nevedomý.
Ale nie sú vojny dôkazom toho, že ľudia často konajú iracionálne?
- To je veľmi rozšírený názor, ale ja ho považujem za mylný. Kto argumentuje, že vojny sú iracionálne, ten si to príliš zľahčuje. Vojna je jedným z najstarších fenoménov histórie. Myslíte si, že by sa ľudia desaťtisíce rokov správali prísne iracionálne? Ja si to nemyslím. Na to, aby sme mali možnosť prekonať fenomén vojny, musíme pochopiť, prečo ľudia bojujú. Nemožno jednoducho povedať - vojna je nezmyselné správanie, nechajte nás skoncovať s tým. Podľa mňa sa veľká časť mierového výskumu uberá zlým smerom.
Do akej miery?
- Mnohí chytrí ľudia sa snažia nájsť pre konkrétne konflikty konkrétne riešenie. Je to síce dobré a správne, ale nestačí to. Vedci, zaoberajúci sa rakovinou, predsa tiež neskúmajú len to, aká klinická terapia je pre daný typ rakoviny najlepšia. Veľmi starostlivo sa skúma i to, čo bunky prinúti, aby sa zbláznili a prečo vlastne ľudia dostávajú rakovinu. A to všetko v nádeji, že získame lepšie poznatky na konkrétnu liečbu.
Čím by mohli herní teoretici prispieť k výskumu vojen?
- Mnohým. Významnou príčinou vojen je neznalosť toho, čo chce druhá strana. Konkurujúce si krajiny poznajú iba svoje vyjednávacie pozície. Každá pozná iba tú cenu a mieru kompromisu, ktorý ešte prijme, bez toho, aby sa pustila do vojny. Ekonomicky vyjadrené: každý pozná svoju vlastnú cenu, ktorá je pre neho ešte prijateľná. Ale už nevie, na koľko si svoje ciele cení druhá strana. To musí len odhadovať.
Aké to má dôsledky?
- Kritické to začne byť vo chvíli, keď rokovania dospejú k bodu, keď obe krajiny povedia "nie". Pokiaľ si obidve strany myslia, že cena tej druhej je nízka, pokúsia sa z toho získať ďalšie výhody a ústupky. A to môže byť vcelku racionálny dôvod na vojnu. Ako príklad môžeme uviesť kórejskú vojnu v päťdesiatych rokoch. Severokórejčania napadli Južnú Kóreu, lebo si mysleli, že pre Spojené štáty nemá takú cenu, aby sa kvôli nej pustili do vojny.
Vaše výskumy sú matematicky extrémne náročné. Do akej miery možno prostredníctvom matematických vzorcov analyzovať a chápať ľudské správanie?
- Zarábame si tým na živobytie. Ale v mojej práci nejde len o matematiku. Dokonca o ňu nejde ani v prvom rade. Herní teoretici používajú matematiku ako nástroj pre vlastné analýzy, v ktorých ide o správanie ľudí, zvierat či počítačov. Na konci musia vedieť svoje tézy a výsledky vyjadriť slovami. Matematika sama osebe nestačí. Kto sa pri výskume obmedzuje iba na vzorce, nie je priveľmi hodnotný. Platí to aj opačne: ak používa iba slová a nemôže ponúknuť žiadne dôkazy, je to pre mňa málo precízne.
Ako mladý študent ste sa intenzívne zaoberali teóriou čísiel. Podľa vášho vyjadrenia okrem iného i preto, že teória čísiel bola úplne neužitočná. To nám musíte vysvetliť...
- V čase, keď som absolvoval bakalárske štúdium, to bolo duchom doby. Vtedy bola glorifikovaná myšlienka čistej vedy, ktorá nemá absolútne žiadne uplatnenie. Existovala idea, že matematika je ako hudba, že je to abstraktné umenie. A matematika je skutočne pekná. Ako mladý študent som čítal knihy Edmunda Landaua, ktorý bol známym nemeckým číselným teoretikom. Na jednom mieste si Landau kladie otázku: Na čo je teória čísiel vlastne dobrá? A odpovedá si: Teória čísiel je užitočná, lebo je možné z nej promovať. Mňa osobne Landauove knihy očarili. Sú síce veľmi technické, ale duchom sú veľmi pekné.
Narodili ste sa v roku 1930 vo Frankfurte. Vaši rodičia boli Židia. V roku 1938 rodina emigrovala do Spojených štátov. Keď si spomínate na detstvo v Nemecku, čo vám najviac utkvelo v pamäti?
- Iba päť slov: Židia tu nie sú vítaní. Bolo to napísané na vchode mnohých obchodov, na hnedých nálepkách písmom pripomínajúcim hebrejčinu. Akoby som tieto nálepky videl pred sebou ešte aj dnes.
Boli ste po vojne niekedy vo Frankfurte?
- Na frankfurtskom letisku som bol veľmi často. V päťdesiatych rokoch som sa dokonca na krátky čas ocitol v centre mesta. Bolo to však iba na jeden deň. Išiel som do štvrte Bockenheim číslo 2, kde sme pred vojnou bývali. Môj rodný dom bol úplne zbombardovaný. Nahradila ho nepekná účelová stavba.
Uvažovali ste niekedy, že sa do Nemecka vrátite?
- Nie, nikdy. Ale nie som z tých, ktorí hovoria: na nemeckú pôdu už nikdy nevkročím. V poslednom čase som bol v Nemecku dosť často, ale vždy iba z pracovných dôvodov. Za zábavou som tam nikdy nešiel. Židia tu nie sú vítaní - tá veta mi totiž stále zostáva v pamäti.
Cítite sa tu "nežiaducim" ešte aj dnes?
- Nie, to nie. V Nemecku mám dobrých priateľov. Veľmi dobrých priateľov. Ale keď mi v roku 1988 univerzita v Bonne ponúkla čestný doktorát, veľmi dlho som uvažoval. Rektor mi poslal vlastnoručne písaný list a bolo mi jasné, že je to čosi výnimočné. Niekto taký, ako je on, predsa nepíše vlastnoručne listy každý deň. Tri týždne som premýšľal, či to prijmem. Nebolo to naozaj ľahké rozhodnutie. Nakoniec som si to rozmyslel a ponuku univerzity som prijal. Nechcel som uraziť priateľov v Bonne, ktorí ma na ten doktorát navrhli.
Aké máte pocity voči mladej generácii v Nemecku?
- Nová generácia je nová generácia. Každý človek má vlastnú identitu. Ale aj spoločnosti majú identitu. Vo mne samotnom aj naďalej istým spôsobom žijú moji rodičia, ale i židovský národ. To isté platí aj pre Nemcov a nemecký národ. Nemecký národ ľutuje to, čo urobil. Na druhej strane si však nemyslím, že to bol iba samotný Hitler, kto spáchal všetky tie strašné zločiny. Bol to nemecký národ. A tieto jeho skutky zostanú súčasťou jeho identity.
Zdá sa vám ťažké hovoriť o vašom vzťahu k Nemecku?
- Áno, veľmi ťažké. To všetko sa ešte nestratilo. Človek však musí robiť i veci, ktoré nie sú pre neho ľahké. Pri lyžovaní sa tiež nevyhýbam ťažkým zjazdom.
Čo je vašou obľúbenou hrou?
- Šach. Ale nie som v ňom vôbec dobrý.

---

Robert Aumann
Dnes 75-ročný Robert Aumann je vyštudovaný matematik. K teórii hier sa dostal skôr náhodou v päťdesiatych rokoch. V mnohých výskumoch sa snažil okrem iného skúmať, ako sa mení strategické správanie sa nacionálnych aktérov, keď spolu nevyjednávajú len raz, ale opakovane. Aumann ukázal, že v "opakovaných hrách" majú aj egoistickí aktéri veľké sklony k spolupráci, pretože by mohli byť v budúcich kolách potrestaní.
Robert Aumann sa narodil 8. júna 1930 vo Frankfurte nad Mohanom. Jeho rodičia boli ortodoxní Židia, otec bol zámožný veľkoobchodník s textilom. V auguste 1938 rodina utiekla pred prenasledovaním z Nemecka a emigrovala do Spojených štátov. Svoj majetok musela nechať v Nemecku. Od roku 1956 žije Aumann, ktorý má izraelské a americké štátne občianstvo, v Jeruzaleme a pracuje ako profesor na Hebrew University. V roku 1961 bol spoluzakladateľom tamojšieho Centra pre racionalitu, ktoré sa venuje interdisciplinárnemu výskumu. Ekonómia a matematici tu spolupracujú s psychológmi, biológmi, právnikmi, lekármi a filozofmi.