VTÁČIKY

Oranisko, zima. Zem studená ako kameň. Tvrdá, hrboľatá. Fliačky snehu medzi ryhami dopukanej zeme a jasná obloha: zima, až z toho slzia oči. A malé zamrznuté mláky v brázdach rozbitej zeme ako črepy zrkadla. Úzka zvažujúca sa cestička vedľa oraniska, na druhej strane krovie. Šípky napríklad. Červené a dráždiace ako čerešne na šľahačke. Niekto si to vychutnáva.

Po ceste kráča muž so ženou. Ten muž som ja a tá žena je Cica. Vedľa nás voľne pobehuje pes, hrá sa sám so sebou. Cica je rozkošne oblečená v bielej lyžiarskej vetrovke, na nose slnečné okuliare. Za ušami dva copíky, na nohách červené bagandže. Ja v trojštvrťovom kabáte, tričko, rifle, plantavá chôdza. Vraj k sebe ideme, aj keď teraz kráčame ďaleko od seba. Pes poskakujúci o čosi ďalej pred nami sa pošmykne na kuse ľadu.

Voda v malom kastróliku vrie. Na dne poskakujú dve vajíčka, vrtia sa a obracajú spolu s veľkými bublinami ako loptičky pri nedeľnom žrebovaní. Ruka v chňapke chytí kastról. Zaleje kávu, doplna. Z hrnčeka stúpa hustá čierna vôňa a noc za oknami naberá na sile. Nozdry sa rozšíria a oči sa opäť unavene zavrú. Akoby to počul:

"Ta šmykni a rozbi si p**u!" zakričím za psom a znova sa zahľadím do tvrdej mĺkvej zeme. Mĺkvy. Cica sa nahlas zasmeje. Aj ja sa zasmejem. Ale hneď zas nasadím na ksicht zamyslenú vážnu tvár. Úchytkom na ženu pozriem. Som rád, keď ju rozosmejem.

"Že tým zvieratám nie je zima!" Zatrasie sa a zadrkoce zubami pri pohľade na naježený psí chrbát poletujúci okolo. "To je normálne obdivuhodné!" Zabalí sa do vetrovky ešte viac. "A my potrebujeme kožuchy, no ne?"

Zaškerí sa na mňa. Opätujem.

"A čo Ďuso? Jak sa má?"

Tvárim sa, že rozmýšľam. Rozmýšľajúci počúvať nemusia.

Stačí obraz bez zvuku. V prstoch sa objaví ďalšia cigareta. Z jednej zo škatuliek na chladničke. Značky rôzne. Nakoniec je to jedno. Ruka unavene zaloví v skrini medzi čajmi. Vyberie balíček s nápisom RAKETEA energetický čaj. Pod nápisom vysvetlenie: na lepšiu pamäť a koncentráciu. Vrecúško čaju padne na dno pohára, ktoré vzápätí zmizne pod hladinou horúcej vody z kastróla. Vajíčka v kastróle zahrkocú. Nosové dierky sa priblížia k okraju pohára a s tichým pískaním nasávajú vôňu, z ktorej vyskakuje na čele pot.

Krok zamyslených ženských nôh pokojne dosadá na nepravidelný reliéf zamrznutej zeme. Na kríku vedľa cesty visí plastová fľaša. Provizórne kŕmidlo pre vtáčiky. Naboku otvor a vnútri zrno. Všelijaké. A kúsky chleba. Vrátim sa späť na cestu a poviem o tom žene.

"Niektorí ľudia myslia na vtáčiky," tak nejako zakončím inak nesúvislú vetu.

"No," povie ona. "Ľudia sú dobrí."

"A ja prečo nemyslím na vtáčiky?" Ešte niekoľko krokov si bez slova pozerám pod nohy a potom zodvihnem tvár. "Hm."
Spoza mierneho kopca teraz vykúkajú paneláky. Vypínajú sa vyššie a vyššie s pribúdajúcimi krokmi.

"Ale myslíš na mňa!" Cica sa doširoka usmeje. Pery vykroja polmesiac, ktorý padol na lopatky. Pozrie mi do očí: "Čo mi prinesieš nabudúce?"

"No predsa seba!"

Uškrnie sa ako školáčka. "A tej druhej?"

Prsty pokrútia cigaretu, jazyk ju oblizne po dĺžke, až tak nasleduje oheň. Z umelohmotnej ampulky s nápisom BSB BrainStormBringer vytrasie roztrasenou rukou do roztrasenej dlane tabletku. Zapije kávou. Odpáli si jednu cigaretu od druhej, špak zahasí a z novej cigarety riadne šlukne. Na kuchynskej linke stojí plastová pollitrová fľaša od koly. Prázdna, čierna od dymu. Naboku otvor vypálený cigaretou. Pery sa k otvoru prisajú a zhlboka potiahnu. Tlejúca zmes na poprepichovanom vrchnáku fľaše sa na moment rozžiari. Zadymí, zapraská.

"Povedz, miluješ ma?!" spýta sa podpichovačne.

"Milujem ťa," poviem celkom vážne.

Cica chvíľu mlčí. Potom rovnako vážne povie: "No vidíš!"

"Čo vidím," poviem a nevidím.

"Ále nič." Hlas jej preskočí z vyššieho tónu do hlbokého a pichne ma presne tam, kde chce. Neznesiem bolesť, hlavne keď som to ja, kto ubližuje. Priložím dlaň k jej uzimenej tvári. Pohladím, otočím a pritiahnem k sebe. Najprv uhýba očami, potom sa drzo zaprie a ja cítim jej pohľad až kdesi v achilovke.

"Milujem ťa." A pobozkám ju. Darmo sa chce uhnúť.

"Nehraj tu na mňa divadlo," povie ona a celkom ma rozveselí. Je hlúpa a práve to teraz potrebujem. Hlúpu princeznú.
Nohy sa tackajú po pracovni sem a tam a Ďuso sa im pletie do cesty. Neohrabané telo predvedie pár základných pohybov rukami a chrbticou, pri ktorých kosti pukajú ako bublinková vložka z obalu na dezert. Naozaj iba pár. Teraz nie je času nazvyš. Nakoniec prichádzajú na rad prsty. Ruky sa do seba zapletú ako časti pokazenej skladačky. Ramená sa natiahnu. Vezmú Ďusa na ruky. Veľký bozk na malú zvieraciu tlamičku. Ústa zazívajú. Ruka zatrasie myšou a prebudí spiaci kompjúter. Oči uprú pohľad na obrazovku monitora. Prvé údery do klávesnice. Nešikovné, ťažkopádne.

"Pamätáš, keď sme sa milovali tu dole na zastávke?"

"Myslíš j***li?"

Zastávka stojí, len mne sa stáť už akosi nechce. Idem ďalej, nechávam Cicu za sebou.

"Staré dobré časy. Hmmm," počujem z diaľky, ako zasnene zapradie. Pokrútim hlavou.

"Ako povieš," poviem. "Drahá," dodám ironicky.

"Prečo odišiel? Musel ma opustiť?" Cica sa s ľútosťou v hlase rozpráva so psom, ktorý ju nepočúva.

Ani mne sa to už nechce večne počúvať. "Musel!" šteknem. "Veď ty by si zo mňa chcela mať len väzňa. Spoluväzňa v tej svojej zlatej klietke."

Pes odvracia hlavu bokom, špicatí uši a uprene pozerá kamsi za kopec.

Ale ona si ďalej melie svoje: "Musel, no ne?! Myslí iba na seba! A na svoju posratú kariéru! Tak nech sa teraz nediví, že je to tak, jak to je!"

Ja sa nečudujem, nevravím nič, mlčím. Jej slová sa odo mňa odrážajú ako od tej tvrdej zeme.

"A ja sprostá ho stále milujem. Stále iba jeho! Ále!" vzdychne.

Rozoraným svahom sa nahor trmáca policajné auto. Zaparkuje v kríkoch a z jeho dverí vybehne fízel. Narýchlo sa rozkročí a krúživým pohybom kropí šípky. Pes od neho nevie odtrhnúť oči. Ja s Cicou sme akože slepí. Cica sa postaví predo mňa a silno ma pobozká rovno na pery. Aby alibi.

Ruka otvorí dvere na kúpeľni. Najprv pán, potom pes. Tchor Ďuso vpochoduje dovnútra a ľahne si k nohám pod umývadlo. Ruky v umývadle naberú do dlaní studenú vodu a šplechnú ju celou silou do tváre.

Blížime sa k veľkej honosnej vile na okraji sídliska. Celkom na konci mesta. Okolo domu niekoľko ďalších luxusných obydlí a novovybudovaných bytoviek. Dom s pestovaným anglickým trávnikom nemá oplotenie. Chodník k jeho dvojkrídlovej vstupnej bráne lemuje z oboch strán rad lámp zapustených do zeme. Zvečerieva sa a ich žlté svetlo stúpa zo zeme ako nejaký zlatý opar. Kŕdlik storočných vrán zababušených do našuchoreného peria podriemkava rozsadený na konároch stromu za domom.

Z reproduktorov v pracovni sa valí hlasná hudba. Ruka občas priloží k perám hrnček s kávou alebo s energetickým čajom. Prsty teraz už celkom obratne a zúrivo búchajú do klávesnice. Strapatá hlava prikyvuje. Zdá sa, že to má pevne vo svojich rukách. Písmen na obrazovke pribúda: