Taxikára môj návrat nijako neprekvapil. Zaradil rýchlosť a pridal plyn. Z predného sedadla znelo hrkanie motora ešte výraznejšie. Okolo prevodovej páky chýbal kryt, takže bolo vidieť zamastenú kovovú konštrukciu. Prístrojový panel pred volantom nesvietil. Neprekvapilo by ma, keby tam namiesto budíkov s ručičkami bola iba diera prikrytá kartónom. To auto dostalo technické osvedčenie jedine tak, že ho skúšobný technik nikdy nevidel. Ak vôbec nejaké osvedčenie malo.
Šofér sa celkom bezfarebne opýtal, či chcem aj naďalej blúdiť, alebo či som sa rozhodol pre nejaký konkrétny cieľ. Najskôr som otázku vôbec nepochopil. Teda, pochopil som ju celkom inak, takže som mu takmer začal vysvetľovať, že pochopiteľne mám nejaký cieľ. Našťastie som sa včas spamätal, ale aj tak vo mne ten omyl zanechal čudnú pachuť. O akých cieľoch som to chcel hovoriť? Neprešlo ešte ani dvadsaťštyri hodín, odkedy ma oficiálne vypustili zo školy, a už mám mať nejaké ciele? Je to presne ten druh familiárnych otázok, od ktorých som ušiel, len aby som sa mohol zabávať a oslavovať. To bol môj jediný cieľ. A kam som sa dostal? Sedím v haraburde, ktorá drží pokope len silou zvyku, vdychujem pach prevodového oleja a obézneho potu a nechávam sa voziť ľudoprázdnym mestom s fľašou teplej vodky medzi nohami. A čo bolo najhoršie, bol som sám. Tučniaka som zámerne nepovažoval za spoločnosť. V opačnom prípade by som sa hroziacej depresii naozaj neubránil.
Taxikárova predpoveď bola presná. Vodka sa mi zišla. Pil som pomaly, aby si žalúdok nič nevšimol a dúfal som, že dávka alkoholu vo mne rozprúdi novú silu. Bolo pol tretej. Tí, ktorí správne odhadli svoje sily a včas si dali prestávku v pití aj v tancovaní, práve rozbiehali druhú vlnu euforickej zábavy, oveľa uvoľnenejšej a nespútanejšej ako bola prvá, pretože už nebolo nutné otupovať zábrany. Bol to čas, keď sa už tancuje na stoloch a v progresívnejších podnikoch dievčatá odhadzujú podprsenky. V predstavách som sa videl v záplave extatickej nálady, ale v skutočnosti som sa nevládal ani pohnúť. Alkohol vtiekol rovno do údov a rozleptal všetky svaly. Bolo načase priznať si porážku a dopriať tomu úbohému telu trochu odpočinku.
Dal som taxikárovi adresu a zapol som autorádio. Bol na ňom nápis Sencor a podľa dizajnu bolo možno ešte staršie ako auto. Malo kazetový prehrávač a frekvencia rozhlasových staníc sa nastavovala manuálne. Taxikár hovoril niečo o tom, že mimo mesta má vyššiu taxu, ale bolo mi to jedno. Oveľa viac ma zaujímala nepoddajná kľučka, ktorou som sa s vypätím všetkých síl snažil stiahnuť okno. Spoza umelohmotného čalúnenia dverí vychádzali zvuky ako z mlynčeka na mak, keď doň nasypete piesok.
Zatiaľ čo som mlel piesok a dúfal, že mi ohýbajúca sa kľučka nezostane v ruke, povzbudzovala ma jedna z tých skladieb, na ktoré človek narazí aj desaťkrát za deň na tých najnemožnejších miestach. Na toalete v supermarkete, pri pokladnici benzínovej pumpy, vo všetkých zlých baroch, na všetkých vrátniciach a, samozrejme, v taxíkoch o pol tretej ráno. Nezáleží na tom, o akú reláciu ide. Hity sa hodia rovnako dobre k radám drobnochovateľom ako k záznamu parlamentnej schôdze. Ale hlavne nesmú chýbať v nočných hudobných blokoch bez hovoreného slova, pretože majú tú vlastnosť, že sa dajú kombinovať s akoukoľvek inou hudbou. Tipoval som, že bude nasledovať Beatles alebo Rolling Stones, ale tentoraz to vyšlo na Hendrixa.
Počúvali sme Cross-town traffic a mesto pomaly strácalo výzor nezastrešeného nákupného centra. Presvietené výklady nahradili zhasnuté okná činžiakov, bezdomovcov vystriedali túlavé mačky a namiesto tušeného opojného života podzemných klubov sa nad tmavými parkoviskami vznášal až pridobre viditeľný opar ťažkého, tisíckami spiacich ľudí vydýchaného vzduchu. Zacítil som pach kanalizácie. Automaticky som uchopil kľučku, aby som zavrel okno, ale piesok ma presvedčil, aby som to nechal tak.
Po Hendrixovi mal podľa logiky nočného vysielania nasledovať Boy George alebo Roxette, ale asi aj rozhlasové stanice majú svojich škriatkov, pretože sa celkom nečakane ozvala koncertná verzia ďalšej Hendrixovej skladby Hey Joe s výkrikmi fanúšikov a pišťaním fanúšičiek, ktorým sloboda Hendrixovej hudby dávala silu meniť svet. Predstavil som si, ako sa rozhorúčení psychedelickým zážitkom oddávajú hriešnemu predmanželskému sexu náročky tak nahlas, aby ich v susednej spálni počuli rodičia. Búrili sa a boli živí a nabíjali ovzdušie svojej doby vzrušením a nadšením. My ho hustíme smogom a pachmi kanalizácie. Pri pohľade na rebelantské šesťdesiate roky mi moja generácia pripadala ako osamelý onanista, ktorý si znudene naťahuje polomäkký penis a jediné, čo ho vzrušuje, je predstava, že mu do detskej izby z ničoho nič vtrhne stará mama.
Cesty boli skoro prázdne a tak sme úsek, ktorý pri večernej špičke zaberie minimálne dve hodiny, prešli za pätnásť minút aj napriek tomu, že sme uháňali rýchlosťou, ktorá zodpovedala možnostiam muzeálneho renaulta. Prešli sme mestskou hradbou, vystavanou z obrích vysvietených billboardov a okolie diaľnice pohltila tma.
StoryEditor