Či to už bolo dajaké slovné či iné obťažovanie, či ešte ďalšie nepríjemnosti, iba tušené od postáv v priľahlých uličkách, z ktorých bolo v šere vidieť len tmavé uhýbavé siluety (mohlo ísť napokon o obyčajné ošplechnutie automobilom) priebeh celej veci mal podobný scenár: keď sa ocitla tvárou v tvár pomysleniu, že onú záležitosť v úmysle potrestať či aspoň pokarhať vinníka zahlási, narazila zakaždým na obavu, že jej žiadosť zostane nevypočutá, neprijatá, odmietnutá. Žiadne ochranné spreje ani čísla tiesňových liniek by jej v tom nepomohli. Zadovážila si teda to, čoho neprítomnosť tak dôrazne v tých okamihoch pociťovala: zadovážila si svedka. Mohla to tak pokojne nazvať. Svedka. Veď nič iné, ako ešte jeden pár očí, jeden pár uší, ktorý prípadne niekedy v budúcnosti dosvedčí jej slová, nepotrebovala. Práve na tom by totiž zakaždým (lebo to pomyslenie ju neopúšťalo) jej snaha dovolať sa spravodlivosti stroskotala; na tom, že nemala po svojom boku nikoho, o kom by si mohla byť celkom istá, že bude nielen sprevádzať každý jej krok, ale že aj neskôr na príslušných miestach podoprie jej slová súhlasom.
Dovtedy chodila Larisia vždy sama. Odvtedy začali chodiť Larisie dve. Odvtedy chodili spolu.
Svoj nápad považovala za vydarený. Druhá Larisia nikdy nehovorila viac, než bolo treba, a odpovedala len vtedy, keď jej bola položená otázka. Druhá Larisia chodievala vedľa prvej Larisie a podobali sa na seba ako dvojičky. Občas zašli len tak k starému cintorínu a šli povedľa vysokých múrov, počúvali vietor zachytený v korunách, alebo ako nedávno do galérie, na výstavu fotografií od akéhosi Leopolda Krauza. Raz večer zahliadli muža, ktorý sa tajomne krčil za kríčím pri mestskom kine. Druhá Larisia bola proste dobrý svedok.
Prvé nedorozumenie nastalo vtedy, keď raz chcela oklamať samu seba. Znie to trocha hlúpo, povedať, že klamala samu seba, zväčša šlo predsa iba o pletky; pri tej príležitosti však postrehla, že to robí častejšie, ako sa nazdávala. Napríklad pri tom peknom kostýme v obchodnom dome, ktorým sa chcela potešiť. Bol to posledný kus. Celý čas sa presviedčala, že tých niekoľko centimetrov cez prsia, čo jej chýbalo, nazbiera prv než skončí zima; až vtedy si predsa kostým oblečie, bol to totiž jarný kostým; neváhajúc preto, kúpila si ho; no druhá Larisia nezabudla vtedy sucho podotknúť, čo si o tom myslí ona, a ešte to úsečne zhrnúť svojím krátkym Nie. A prvá Larisia vedela, že je to pravda. Nikdy doposiaľ sa jej to nepodarilo, nech sa o to akokoľvek úpenlivo pokúšala, nikdy tých nedosiahnuteľných, inokedy tak ničotných osem centimetrov nezíska, na takúto či inú významnejšiu zmenu mala už aj priveľa rokov; prečo by sa jej to vlastne malo podariť práve teraz? Bola vždy taká chudučká... I v pleciach bola taká úzka, útlučká ako dievčatko, plecia akoby ani nemala... A tiež ju zabolelo, že ten kostým zostane visieť v skrini daromne. Bol to pekný kostým s norkou ako golierom.
Alebo keď pri náhodnom stretnutí so starou známou odpovedala na pozvanie na návštevu Isto, a druhá Larisia to opravila na Možno; a keď v časopiseckých testoch zakrúžkovala pri nepríjemných otázkach Možno, druhá Larisia to zasa prepísala na Isto. Strpčovalo jej to život.
Keď stála pred zrkadlom a naklonila sa bližšie, hneď sa tam vynoril tieň Larisie č. 2. Namiesto slov "Veď život sa ešte nekončí..." si začala druhá Larisia pri známom šlágri z rádia pospevovať "Práve teraz je na konci... práve teraz na konci...", a ako pomätená víla sa s rozpaženými rukami premávala izbami. Keď sa vyspala s Frederikom, povedala jej, že sa nemusela tak pretvarovať, výkriky, stony, zastieranie odporu k ejakulátu a pachu potu a aj čomusi strašne cudziemu, čo sa nezmyje pod sprchou. Vždy, keď druhá Larisia vyslovila svoje strohé Nie a Nikdy, bolo to, akoby sa jej dotkla ľadová dlaň.
A toto boli len prvé nedorozumenia. Za nimi ich nasledovalo viac, stále, stále viac, priveľa nedorozumení na vyrovnaný vzťah; a ako sa prvej Larisii videlo, druhá Larisia z týchto zvád nevyšla napokon nikdy ako porazená. Časom sa to ešte zhoršilo.
Keď sa druhej Larisie zbavila, bolo to v noci, v tme, vankúšom v jej vlastnej posteli, nikto nič nepočul, trocha sa jej uľavilo. Ešte tej noci odniesla telo na kraj lesíka, kde ho už ďalšie ráno prikryl nový čistobiely sneh. O deň neskôr si odrazu na niečo spomenula, kostým mlčky zvesila z vešiaka, vrátila sa tam, opatrne odhrabala sneh, kostýmom odela nahé biele telo (čo nešlo ľahko, stuhnuté údy sa vzpierali pohybom) a potom na tú nevzhľadnú kôpku pred sebou znova navŕšila sneh. Keď s tým skončila, odchádzajúc si všimla, že sa jej nepodarilo upraviť všetko tak, ako bolo predtým, skrehnutými rukami nahrnula akosi priveľa snehu, to miesto vyzeralo teraz ako hrob.