Peťko Šedivý sa s úľubou díva na grilované kuracie stehienka, kedysi také čerstvé, prepečené a teraz už len zošúverené, zvalcované plynúcim časom. Ja pijem najlacnejšie pivo z plastového kelímka a dívam sa na Peťka Šedivého. A aj na ostatných nakupujúcich. Je to úžasný pohľad, nakupujúci ľudia sú originálni, a pritom vždy rovnakí. Vykladajú veci z vozíkov, šuchocú igelitkami, schovávajú peňaženky.
Spomedzi anonymných postáv trčí čierna pani v strednom, možno i vyššom strednom veku, avšak dokonale nalíčená, upravená, ako modelka, trochu pribratá, trochu prihrbená, ale ešte vždy famózna a sexi. S úsmevom odkladá vozíky, zdraví zákazníkov, vyzerá ako veliteľka vesmírnej lode, ktorá sa pokojne rúti hypermarketovým vesmírom.
Zatiaľ čo ju obdivujem, Peťko Šedivý, drobný muž v menčestrovej šiltovke, si už nesie dve kuracie stehienka k susednému stolu. Rozvážne si pred seba položí tácku a pustí sa do nich plastovým príborom. Plastová vidlička v trasľavej ruke však naráža do kuracej kože obrnenej pancierom staroby. Príbor sa láme, padá na zem, Peťko Šedivý sa chce zohnúť, nerozvážnym pohybom si však vylieva pivo na nachystané kuracie stehná, keď sa vystrie, drgne do tácky, celá večera pristáva na zemi a za ňou aj kolabujúci pán Šedivý v menčestrovej šiltovke. Chce čosi povedať, ale len naprázdno omáľa hladnými ústami, dívam sa s penou na fúzoch do jeho úzkosťou zvraštenej tváre.
"Čo nevidíš," vraví mi mlčky. "Chytila ma nevládza, tak mi predsa pomôž!"
"No... no..." súkam zo seba, ale tiež bez pohnutia zdrevenených úst. "Ale aj mňa chytila, potvora akási."
Zo studených rúk akoby odišla všetka sila, akoby boli na míle vzdialené od čohosi, čo vo mne celkom zreteľne vníma, myslí a hovorí:
"Nemali ste si dávať tie stehná, pán Šedivý. A ja som si nemal dávať to pivo."
To však mňa, i Peťka Šedivého, oboch postihnutých nevládzou, nakladá rázna upravená čierna pani do prázdneho vozíka a šikuje nás z vesmírnej lode von, do nekonečného a nenávratného priestoru.
StoryEditor