Nepochyboval som, že to prežijem. Ale nečakal som, že ma to dostane. Afrika, čierny kontinent, ktorý som precestoval so svojím kamarátom Matúšom Sirotom. Pol roka na ceste, 13 afrických krajín, 35-tisíc kilometrov. Od Nomádov, obyvateľov Sahary cez Pygmejov a gorily, postihnutie maláriou -- až po tradičnú svadbu kmeňa Zulu, kde sa naraz sobášilo 500 párov.
To bola moja Afrika, ktorú som videl cez objektív kamery. Dnes sa vraciam ku každému miestu. A spomínam. Na Berberov, ktorí v púštnej búrke pri čaji zahrajú na všetko, aby prehlušili hukot vetra či monotónnu atmosféru žltej krajiny. Vraciam sa ku gorilám, ktoré stále niekto zabíja, aj keď vie, že o chvíľu zabije sám seba, lebo už nebude mať koho. Pripomínam si slová pastora, ktorý svojou vierou dával nádej pomaly vymierajúcemu kmeňu Koma, jednému z posledných prírodných ľudí žijúcemu v nigérijských horách. Odlietam znova k rieke Zambezi, ktorú som pri západe slnka spoznával v sedle rogala -- tesne nad hlavami hrochov a slonov.
Mám zimomriavky, keď si spomeniem na Kongo, bývalý Zair: ako sme sa brodili v bahne a vyslobodzovali náš večne zapadnutý triapoltonový džíp. Na rieku Luange, cez ktorú neviedol žiadny most, a tak museli pre nás zostrojiť plavidlo pospájaním štyroch kanoe.
Rozčúlim sa vždy, keď si predstavím nekončiace sa bezpečnostné kontroly, hodinové vyjednávania v boji o každý dolár ako úplatok, keď nám zhabali pasy, prehľadávali auto, "strážili" v hoteli a čakali nás na rannom vypočúvaní. Pamäť sa vráti i k namiereným hlavniam pušiek banditov Ninjov, túžiacich po obsahu našich peňaženiek...
Avšak... hneď sa usmejem, rozcitliviem, ak si spomeniem na majestátne, viac než 100 metrov vysoké Viktóriine vodopády. Vrátim sa do dedinského baru, kde čašník umýval podlahu tancom a keď prinášal nápoje, spieval si. A napokon Kapské Mesto a Mys dobrej nádeje, keď sme už vedeli, že je čas vrátiť sa domov.
Trvalo mi niekoľko mesiacov, než som si v Afrike zvykol. Myslel som na našu uponáhľanú a arogantnú dobu, no teraz sa cítim viac Afričanom, ktorý je šťastný z dneška a teší sa na zajtrajšok, že bude lepší. I keď nemá majetky, má rodinu a farby okolo seba.
Henrich Krejča, autor je bývalý šéfredaktor spravodajstva TV Markíza
StoryEditor