S pánom Bohom, pán Mečiar

S Vladimírom Mečiarom sme sa už viac či menej dôstojne rozlúčili niekoľkokrát. Toľko politických nekrológov ako zakladateľovi HZDS, sa neušlo azda ani naozajstným štátnikom svetového formátu.
Sú politici, ktorí vedia, kedy treba odísť. Napríklad Ján Čarnogurský, ktorý keď pochopil, že strane, ktorú zakladal a úspešne viedol, už viac škodí, ako pomáha. Alebo Iveta Radičová, ktorá voči sebe veľmi dôsledne vyvodila osobnú zodpovednosť za svoju krátku vládu.

Sú politici, ktorí ani netušia, kedy je dosť. Ba ani kedy je už priveľa. Keby bol Mikuláš Dzurinda odišiel z politiky po skončení svojho druhého funkčného obdobia, dnes by sme naňho spomínali ako na veľkého štátnika. Keby bol Ján Figeľ odišiel z Bruselu rovno do politického dôchodku, dodnes by si väčšina z nás myslela, že to bol fakt slušný človek.
Sú politici, ktorí nevedia, kedy odísť, ale smelo idú. Tých je na Slovensku menšia armáda. Ivan Šimko, Zuzana Martináková, Vladimír Palko, Daniel Lipšic, Radoslav Procházka, Juraj Miškov, Daniel Krajcer, Miroslav Beblavý, Lucia Žitňanská... Ideálny okamih vystihol iba Robert Fico, keď odišiel z SDĽ. Odvtedy sa všetky stranícke „béčka“ snažia zopakovať jeho príbeh.

A Vladimír Mečiar si nemyslí, že by mal vôbec niekedy odísť, no odchádza neustále. Už keď vládol, pravidelne odchádzal kamsi „za medveďmi“ a ani jeho najvernejší netušili, kde ho hľadať. Keď v roku 1998 utrpel zdrvujúce volebné víťazstvo, prešiel do opozície a v priamom prenose zaspieval „s pánom Bohom idem od vás, neublížil som, neblížil som, žiadnemu z vás“,  bolo jasné, že klame. Nielen preto, že mená ako Michal Kováč či Róbert Remiáš boli všeobecne známe.  Nikto neuveril, že Mečiar naozaj odchádza navždy.

Napokon sa skutočne vrátil, ako Ficov koaličný partner. A dokonale naplnil svoj účel. Fico a jeho ľudia pri ňom vyzerali skoro slušne a bezmála čestne. HZDS je dnes politická mŕtvola, no Mečiar, ten je politický nemŕtvy. V pravidelných intervaloch vylieza zo svojej luxusnej hrobky v Trenčianskych Tepliciach, aby strašil HZDS. Najprv sa vzdal predsedníctva a potom aj čestného predsedníctva. A teraz aj členstva v strane, ktorá už prakticky neexistuje.
Že prečo to vôbec robí? Lebo dúfa, že pri jeho rozlúčke niekto vyroní slzu. Alebo že sa niekto aspoň poteší. Lebo aj to by znamenalo, že ešte niekoho zaujíma. Že keď už nemá žiadnych priateľov, azda mu ešte ostali aspoň nepriatelia.
Nuž, pán Mečiar, neostali. S pánom Bohom, choďte od nás, neublíži vám, neublíži vám, jediný z nás. Do mŕtvol sa totiž nekope.