S Radoslavom Procházkom je to ťažké. Vo verejnej debate sa objavil v deväťdesiatych rokoch a rýchlo sa dostal medzi prominentné mená intelektuálneho priestoru. Nie je to náhoda, práve intelekt je jeho najsilnejšou zbraňou – ako jeden z mála Slovákov získal doktorský titul z práva na slávnej (a nadutej) škole brečtanovej ligy Yale a ako taký mal možnosť pracovať prakticky kdekoľvek. Zvolil si Slovensko a urobil preň veľa záslužnej práce, či už ako spoluautor správ o stave spoločnosti, učiteľ alebo zástupca pred Európskym súdnym dvorom. Vstupom do parlamentu v roku 2010 sa však niečo muselo stať. Nevieme to naisto, ale vyzerá to, že v politickej praxi prepadol kúzlu tzv. frustračnej kompozície českého multitalentu Járu Cimrmana. Nezasväteným pripomeňme, že tento tvorivý postup je charakteristický striedaním dvoch prvkov: prvku očakávania a prvku sklamania. Najnovšie sklamanie prišiel v podobe ultrapopulistického návrhu na dislokovanie štátnych tajomníkov a viacerých centrálnych úradov mimo Bratislavy do slovenských regiónov, ale história očakávaní a sklamaní je bohatá a nezaškodí si ju pripomenúť.
Procházkov príchod do parlamentu pôsobil nezvyčajne osviežujúco, s prehľadom sa ujal vedenia najprestížnejšieho ústavnoprávneho výboru a ako jeden z mála vedel v debatách vyškoliť Fica ako malého chlapca (nečudo, že odvtedy sa s ním v debatách neobjavuje). Po predčasných voľbách veľmi rozumne odolal lákaniu Lipšica odísť z KDH a namiesto toho vyrukoval s programom Alfa. Hoci zlé jazyky vravia, že tento ambiciózny text vytvoril za jeden večer, iste nie je dokonalý, ale prinajmenšom stál za intelektuálne obcovanie. Horšie už pôsobilo, keď Alfu použil ako falošnú zámienku na odchod z KDH, keď dal vedeniu na výber – buď si osvojíte program Alfa, alebo odídem. Odišiel a začal nás ťahať za nos s akože občianskym združením, a vyčkával na prezidentské voľby. Medzičasom s prehľadom oblafol Sulíka, ktorý mu prisľúbil podporu, a o to isté sa pokúsil sa u Matoviča a tretím miestom dosiahol skvelý úspech. V tej chvíli to takpovediac odpálil naplno – založil stranu, dosahoval dvojciferné čísla, no keď prišla kauza nahrávka, komunikačne vybuchol. Následne, keď vyčerpal všetky možnosti, rozhodol sa pre správne riešenie a sype si za nahrávku popol na hlavu.
Problém však zostáva – Procházkovi sa nedá veriť, o čo mu vlastne ide. Skvelé momenty strieda s hroznými lapsusmi – de facto odvrhol vlastnú Alfu, pre ktorú vraj odchádzal z KDH, bije do kolegov z opozície a podchvíľou vyrukuje s arcipopulistickým návrhom (500 eur pre rodiny, prázdne miesta v parlamente atď.), skvelým číslom bola aj jeho „podpora“ na tlačovke pre Andreja Kisku. Procházka síce doteraz vždy dostal šancu na reparát (podržali ho úspešné prezidentské voľby a zrejme aj verejnosť v kauze nahráva), mal by si však dať sakramentský pozor, aby už šťastie veľmi nepokúšal. Aj trpezlivosť slovenského voliča má totiž mantinely.
Niežeby sme Procházkovi nepriali, má všetky potrebné ingrediencie, aby v nasledujúcich voľbách zabodoval a prajú mu aj okolnosti, keďže politický stred a pravica sú prakticky prázdne. Ak však bude pokračovať v tvorbe podľa frustračnej kompozície ako dosiaľ, jedného dňa si voliči uvedomia, čo je od začiatku nevyhnutnou súčasťou politického pradiva Siete – že Procházka a jeho kolegovia vlastným návrhom sami neveria. A to bude posledné sklamanie Rada Procházku.