Hlavné centrálne banky sveta v boji proti inflácii pritvrdili. V priebehu posledných niekoľkých týždňov sa však ukázalo, že z hľadiska rozsahu aj rýchlosti menového priškrtenia chápu svoju rolu v zaháňaní démona drahoty rozdielne.
Americký Fed sa neštítil otvorene priznať, že s „dočasnosťou“ odhadovaných inflačných tlakov to pred polrokom prehnal. Preto je po zahrievacích zvýšeniach úrokových sadzieb o 25 a 50 bázických bodov z marca a mája tohto roka pevne rozhodnutý konať. Júnovým zvýšením úrokových sadzieb o 75 bázických bodov trh neprekvapil, pretože inflácia v Amerike v máji medziročne stúpla o 8,6 percenta, čo je najvyššie tempo zdražovania od decembra 1981.
Aktéri a spáči
Trh prekvapila švajčiarska centrálna banka, ktorá zvýšila úrokové sadzby deň po zasadnutí Fedu o 50 bázických bodov na –0,25 percenta. Hoci inflácia vo Švajčiarsku v máji stúpla len o 2,9 percenta a je jednou z najnižších v Európe, centrálni bankári usúdili, že budúce inflačné hrozby v ekonomike sú natoľko relevantné, že je čas na prvé zvýšenie úrokových sadzieb od septembra 2007.
Na konzervatívnej strane spektra je britská Bank of England. Lordi si v Bank of England tvrdošijne presadzujú politiku predvídateľnosti. V podstate to isté robia aj guvernéri národných centrálnych bánk eurozóny združení pod krídlami ECB. No v Británii sa aspoň niečo deje, lebo práve predvídateľnosťou lordi vysvetlili aj júnové, už piate štvrťpercentné zvýšenie základnej úrokovej sadzby na britské libry od minulého decembra.
Samostatnou kapitolou konzervatívnosti je menová politika ECB, no v porovnaní s doslova spiacou Bank of Japan zmenu menovej politiky aspoň otvor...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.