Jedným z najbohatších Maďarov je podnikateľ, ktorý vymyslel online porno službu. Zákazník vie na diaľku prikázať žene, ktorá je v jednej miestnosti hocikde na svete, čo má robiť alebo ukázať. Služba je veľmi úspešná a vynáša mu stovky tisíc dolárov denne. Podnikateľ je zároveň aj donorom rôznych dobročinných akcií, čo je chvályhodné správanie. Tento podnikateľ sa však rozhodol ísť do politiky s heslom digitalizácie Maďarska. Je už úplne jedno, či chce zvýšiť možnosť prístupu k internetu alebo priniesť viac virtuálneho sexu bližšie k vidieku, prípadne v tomto poradí oboje.
Nechcem hodnotiť jeho zámery, chcem jeho podnikanie využiť ako príklad na hľadanie menej viditeľnej hranice medzi morálnosťou a nemorálnosťou v politike.
Keď je na jednej strane objednávateľ, osoba, ktorá sa chce zabávať, a na druhej strane osoba, ktorá sa dobrovoľne rozhodla plniť príkazy v určitom rozmedzí, tak v tom prípade hovoríme o podnikaní. Predstavme si však, že objednávateľom takejto pomyslenej služby je úradník, ktorý by za štátne peniaze rozdával príkazy, lebo by to bola jeho pracovná náplň zo zákona a nič by mu v tom teoreticky nebránilo. Samotná podstata služby sa nezmenila, napriek tomu by všetko malo inú povahu. Hovorili by sme si, že štát rozhadzuje peniaze, veď nie je úlohou štátu, aby také služby objednával, hoci tým, čo streaming môžu tiež sledovať, by sa to zrejme páčilo.
Štát teoreticky môže prisľúbiť 500 eur, aby sa ľudia zaočkovali, je to v jeho moci. Keď to však nadobudne formu zákona, ťažko sa budú hľadať argumenty na ústavnú žalobu. Všetci však musíme cítiť, že je to amorálne. Štát má v rukách mocenské prostriedky, aby dosiahol svoj cieľ – zvýšiť zaočkovanosť – a mal by ich aj začať využívať. Politické strany, ktoré tvoria vládnu koalíciu, dostali mandát, aby narábali so štátnou mocou, majú to však robiť v prospech všeobecného blaha, a nie v prospech politických preferencií.
Štát môže prikázať, ak je všeobecná hrozba, aby sa ľudia podriadili a zaočkovali sa, ale nemôže svoju neschopnosť a slabosť zakryť rozhadzovaním štátnych prostriedkov. Štát, rozdávajúci peniaze, aby sa občania dali zaočkovať, je rovnaká anomália ako štát, ktorý je objednávateľom virtuálnych sexuálnych služieb.
Keď má politická formácia ústavnú väčšinu, môže zmeniť ústavu tak, že zruší všetky demokratické princípy štátneho zriadenia. Keby to urobil, hovorili by sme o štátnom prevrate, napriek tomu, že získali väčšinu v demokratických voľbách. Rovnako rozdávať stovky miliónov je možné, nie je to však v súlade so spoločenskou dohodou.