Volebná kampaň sa dostáva do finišu. Časť kandidátov sa predchádza v prísľuboch, čo všetko sa v štáte zmení, ak sa postavia na jeho čelo. Kto bude chcieť, bude zamestnaný. Rodinám sa zvýšia sociálne dávky. Cudzí kapitalisti stratia zisky z nášho majetku.
Nie sú to volebné bonmoty ani navštívenky verejne odosielané psychiatrom. Sú to prejavy hlbokej neznalosti, alebo nehorázne lži.
Prezident môže jedine vtedy a toľko, koľko mu dovoľuje ústava. Namiesto večerníčkov v popoludňajších i večerných hodinách si pozornosť zasluhuje text ústavy.
Silný alebo slabý?
Prezident republiky je slovenským dedičstvom z československého štátu. Tam sa zriadil zákonom o dočasnej ústave a vždy znovu sa ustanovoval v každej ďalšej ústave.
Prezident mal od samého začiatku postavenie, ktoré nie je dôvod označiť za symbolické. Ťažko sa dá predstaviť, že prezident Masaryk sa správal ako bábka na čele štátu. Od prezidenta Gottwalda až do roku 1968 sa zaužívalo, že hlavou štátu sa stal vedúci predstaviteľ Komunistickej strany Československa. To tiež nenaznačuje slabé postavenie prezidenta. S krátkym prerušením od jari 1968, keď sa funkcia prezidenta odčlenila od funkcie vedúceho predstaviteľa KSČ, tento stav vydržal takmer do konca 80. rokov minulého storočia.
Stará hmla
Úloha prezidenta v československom štáte nemala politický základ. Vychádzala z ústavy. Prezident vo vzťahu k vláde mal právo byť prítomný na schôdzach vlády a predsedať im, vyžiadať si od vlády a jej jednotlivých členov písomné správy o každej veci, ktorá náležala do ich pôsobnosti, a právo pozvať vládu alebo jej členov na poradu. Prezident bol vrchným veliteľom ozbrojených síl.
Ústava SR, ktorú schválila Slovenská národná rada v roku 1992, zachovala kontinuitu v postavení prezidenta. Prezident zostal bez kontroly vládou dokonca aj prostredníctvom práva kontrasignácie, ktoré voči prezidentovi mali všetky vlády činné od roku 1918 do roku 1960. Ba čo viac, prezident dostal do vienka menovacie právomoci naprieč súdnou mocou. Sudcovia Ústavného súdu, generálny prokurátor, funkcionári Najvyššieho súdu – tí všetci sa nedostanú do funkcií bez rozhodnutia prezidenta.
Hmla, v ktorej sa začali strácať jasné kontúry ústavného postavenia hlavy štátu, sa objavila s nástupom Mečiarovej vlády podporovanej nekompromisným HZDS. Na pomoc prišli právni teoretici so srdcom bijúcim v rytme HZDS. Vynašli učenie o parlamentnej forme vlády, ktorá je vraj nezlučiteľná s ústavne významným prezidentom. Pád mečiarizmu hmlu nerozptýlil. Politické špičky z protimečiarovskej opozície ocenili gurmánsky pôžitok z výkladov o slabom prezidentovi a prijali ich za svoje.
Kam pamäť siahať nechce
Prezidentský kandidát Milan Kňažko ako prvý prišiel s prísľubom, že bude uplatňovať novú právomoc vytvorenú Ústavným súdom – právomoc odmietnuť vymenovať do funkcie navrhnutého kandidáta.
Nový prvok v predvolebnej rétorike pochádza zo šatníka s obnosenou garderóbou masmediálnych kampaní. Ťaženie proti Ústavnému súdu naposledy prepuklo po odmietnutí kandidáta parlamentu na funkciu generálneho prokurátora.
Ústavný súd o otázke, či prezident môže vyhovieť personálnemu návrhu, alebo či takému návrhu musí vyhovieť, nerozhodoval prvý raz v kauze Čentéš. Tej istej otázke čelil v prípade návrhu odvolať člena vlády na návrh predsedu vlády (vtedajší minister zahraničných vecí Milan Kňažko), v prípade vymenovania vedúceho diplomatickej misie, viceguvernéra Národnej banky na návrh vlády schválený Národnou radou a vymenovania generálneho prokurátora na návrh Národnej rady.
Prvý spor o výklad ústavnej pôsobnosti prezidenta vznikol roku 1993. Ústavný súd vtedy, ani v rokoch, ktoré nasledovali, nikdy nerozhodol, že prezident je povinný vyhovieť personálnemu návrhu. Každý, kto v kauze Čentéš tvrdí, že Ústavný súd „vynašiel novú právomoc prezidenta“, je buď ignorantom rozhodnutí Ústavného súdu, alebo zámerne zavádza, aby stvoril nepriateľa ľudu – Ústavný súd. Mimochodom, aj to tu už bolo.
Iracionálna ozdoba
V rozsahu, v akom ide o právomoci prezidenta, stačí stručná poznámka. Parlamentná forma vlády je spôsobilá riadneho fungovania aj v zložitejšej štruktúre, než s akou ju účelovo spájajú podaktorí politici a ich čeľadníci v radoch politológov, právnych vedcov a prieskumníkov trhu s volebnými preferenciami. Silný prezident neneguje parlamentnú formu vlády, ale prekáža partokracii. A tej ústava nezaručuje ochranu.
Ústavný súd vo svojich masmediálne znevažovaných rozhodnutiach dospel k logickému záveru. Prezident nie je bábkou. Má právomoc, ktorá nie je iba symbolická, reprezentatívna.
Na rovinu povedané, právny štát je racionálne organizovaným štátom. A s prvkom racionálnosti sa sotva spája hlava štátu, ktorá je „na ozdobu“.
Ján Drgonec, ústavný právnik