Na programové vyhlásenie novej slovenskej vlády ešte len čakáme. Aj keď jeho text v týchto dňoch ešte neexistuje, nemusia byť úvahy o budúcej hospodárskej politike novej vlády len veštením z gule. Poznáme totiž programy strán novej vládnej koalície. A poznáme základné východiská, ktoré prezentovali v predvolebnej kampani.
Silný štát, veľké infraštruktúrne investície financované z eurofondov, aj na úkor ďalšieho zvýšenia dlhu. No aj sektorové dane či regulácie proti bankám, energetike či obchodníkom. Z týchto predvolebných priorít vieme s pomerne vysokou mierou istoty prognózovať nielen typ hospodárskej politiky, ale aj jej základné črty.
Ak strany dodržia svoje predvolebné sľuby, tak nás takmer istotne čaká éra keynesovskej hospodárskej politiky, ktorá je založená na boji proti ťažkým ekonomickým časom zvyšovaním verejných výdavkov. Otcom tohto receptu sa pred mnohými desiatkami rokov stal britský ekonóm John Maynard Keynes. Aby neprišlo k nedorozumeniu, niežeby za predchádzajúcich dvoch vlád od marca 2020 neprišlo doslova k explózii verejných výdavkov.
Tá však nebola súčasťou ich programových zámerov, primárne bola vynútená nepriaznivými vonkajšími okolnosťami. Teraz je rozdiel v tom, že exekutíve bude dominovať presvedčenie zodpovedných o správnosti politiky multiplikátorov, sľubujúcej, že každé euro vložené štátom do ekonomiky prinesie so sebou pracovné miesta, ekonomický rast, lepšiu životnú úroveň.
Celé generácie politikov s obľubou používajú tieto Keynesove myšlienky. Našťastie, za tie roky máme aj rukolapné dôkazy o tom, že snaha realizovať ich v praxi prináša celý rad nezamýšľaných negatívnych dôsledkov. V diskusii o budúcej hospodárskej politike preto musia zaznieť aj tieto varovné hlasy.
A aké budú konkrétne podoby tohto typu politiky? Bude to tak trochu Dr. Jekyll, Mr. Hyde. Kombinácia zlých, menej dobrých, ale aj celkom dobrých opatrení. Štát zrejme nebude šetriť na sebe. Aj keby mohol. Nezruší moloch zvaný MIRRI, ale zriadi nové ministerstvo.
Nie, nejde o významný zdroj šetrenia. No ide o významný zdroj kvalifikovanej pracovnej sily, ktorú štát takto zbytočne odčerpáva zo súkromného sektora. Dve tváre bude mať zrejme mikroekonomická politika štátu. Banky, energetické firmy či obchodné reťazce sa môžu „tešiť“ na tú horšiu. Nie je vylúčené, že vláda sa to bude snažiť vykompenzovať v podobe zjednodušovania podmienok a znižovania finančného zaťaženia pre podnikanie živnostníkov, mikropodniky, malé a stredné firmy.
Pred voľbami sme sa všetci zhodli, že Slovensko jednoznačne potrebuje vyšší ekonomický rast. Bolo by super, ak by sme ho dokázali podporiť aj tým, že začneme konečne naprieč politickým spektrom hľadať opatrenia, pri ktorých panuje všeobecná zhoda.
Napríklad v podnikateľskom prostredí určite nie je nikto proti znižovaniu administratívnej záťaže podnikania. Takýchto minimálnych spoločných menovateľov je určite viac. A nájdu sa aj v školstve, zdravotníctve či v ďalších oblastiach. Budovanie celospoločenského konsenzu netreba chodiť obdivovať do Fínska. Stačí, keď sa oň všetci poctivo pokúsime u nás doma.