Autor je podnikateľ.
Ak chceme žiť v súčasnosti v harmónii, musíme byť vyrovnaní s minulosťou. Benešove dekréty zostávajú citlivou témou pre maďarskú menšinu, pretože sa priamo dotkli starých rodičov mojej generácie a príbehy z obdobia rokov 1945 – 1949 sú súčasťou historického vedomia aj nasledujúcich generácií.
Počas druhej svetovej vojny bola južná časť Slovenska súčasťou Maďarska. V rámci povojnového usporiadania hraníc, na základe Parížskych dohôd, bola následne znovu pričlenená k Československu. Moja prababka sa narodila v roku 1900 a zomrela v roku 1991. Počas svojho života bola občiankou piatich štátov, celý život však prežila v tej istej obci. Bolo to búrlivé 20. storočie.
Prezidentské dekréty Beneša boli vydané v rokoch 1945 – 1946, v období, keď ešte neexistoval riadne zvolený zákonodarný zbor a dekréty mali silu zákona. Dekréty nariadili, aby občania maďarskej a nemeckej národnosti stratili štátne občianstvo, a umožnili štátu zhabať im všetok majetok. Rozdiel medzi Nemcami a Maďarmi bol v tom, že kým Nemci počas vojny ostali občanmi Česka a boli v roku 1945 hromadne vysídlení z Česka, Maďari, ktorí neboli občanmi Tisovej republiky, ale stali sa občanmi povojnového Československa, svoje občianstvo dekrétmi stratili.
Následne ďalším nariadením bolo umožnené presídlenie Maďarov mimo ich obydlí. Stalo sa to spôsobom, že celé obce boli obkľúčené vojakmi, rodiny boli naložené do nákladných vagónov, ktoré ostali ešte po deportáciách Židov počas Tisovej vlády, a boli vyvezené do Česka. Tam si spomedzi nich, ako na trhoch, vyberali českí farmári svoju pracovnú silu na poľnohospodárske usadlosti, ktoré im po Nemcoch ostali. Ako výplatu dostávali jedlo a ubytovanie v maštaliach. Bol to druh novodobého otroctva – veď to boli ľudia mimo zákona, a preto s nimi mohli zaobchádzať tak, ako zaobchádzali. Treba zdôrazniť, že vysídlení Maďari neboli ľudia, ktorí by sa aktívne zapájali do politického alebo verejného života vojnového Maďarska.
Jediným ich „zavinením“ bolo, že počas vojny boli občanmi republiky, ktorá bola spojencom fašistického Nemecka. Obdobne ako Tisovo Slovensko. Preto sa hovorí o kolektívnom zavinení, lebo sa neskúmalo konkrétne zavinenie jednotlivca, ale príslušnosť k národnosti. Vysídlenie sa týkalo približne 45 000 ľudí, teda asi osem percent všetkých Maďarov. Treba dodať, že v rámci výmeny obyvateľstva bolo ešte deportovaných do Maďarska približne 100 000 Maďarov, ktorí sa už nikdy nemohli vrátiť späť.
Až v roku 1949 dostali Maďari vládnym nariadením späť občianstvo. Tí vysídlení sa mohli vrátiť do svojich dedín, avšak mnohí už nemohli späť do svojich domovov, lebo boli pridelené ľuďom zo severnej časti Slovenska. Mnohým takým, ktorí nemohli ostať vo svojich dedinách práve pre svoje aktivity počas fašistického štátu. Dekréty pre nás nie sú iba príčinou straty majetku, ale aj príčinou obdobia bezprávia a poníženia. Ponížení boli dedovia a rodičia tých, ktorí dnes žijú medzi nami a sú statočnými a poctivými občanmi Slovenskej republiky. Spôsobiť rany je ľahké, zahojiť rany je ťažké a dlhodobé, no otvárať rany, ktoré sa už takmer zahojili, je nezodpovedné.