Rektori univerzít si veľmi dobre uvedomujú pozíciu vysokého školstva na Slovensku. Na pôde Slovenskej rektorskej konferencie, stretnutiach s predsedom vlády a konferenciách s predstaviteľmi priemyslu hľadáme cesty, ako zvýšiť kvalitu slovenských vysokých škôl. Irituje ma však všeobecné vyhlásenia, že slovenské vysoké školy sú nekvalitné. Evokuje mi to prirovnanie s vyhlásením, že chlieb na Slovensku je nekvalitný. Ak je, tak treba povedať kde a prečo. Nie všetky vysoké školy na Slovensku sú totiž nekvalitné.
Trvalý deficit zdrojov
Ratingu vysokých škôl, zverejnenom súkromnou agentúrou ARRA, môžeme vyčítať veľa nedostatkov (nezahrnutie grantov získaných z Európskej únie, z bilaterálnych zmlúv z celého sveta, grantov získaných z agentúr APVT, resp. APVV, z Európskeho sociálneho fondu atď.). Ale určite ukázala prstom na horné priečky vysokých škôl a na dolné priečky.
Mrzí ma však demagogické porovnávanie slovenských vysokých škôl so špičkovými univerzitami v Európe bez povedania si pravdy o ich financovaní z verejných a zo súkromných zdrojov. V EÚ je priemer finančného investovania do vysokoškolského vzdelania 1,1 percenta HDP (v Kanade 2,5, USA 2,7 a v Južnej Kórei 2,8 percenta). Na Slovensku to v roku 2000 bolo 0,27 percenta HDP, v roku 2001 len 0,64 HDP, v roku 2003 to bolo 0,65 HDP a na tento rok je navrhovaných 0,82 percenta HDP!
Dodávam, že hlavy štátov EÚ prijali v Hampton Court vlani v decembri záväzok, že na investície do vzdelania je potrebné vyčleňovať minimálne dve percentá HDP. Ešte horšia situácia bola a je v investovaní do výskumu. V EÚ je priemer 1,9 percenta HDP, kým v USA, Japonsku a Kórei sú to tri percentá. A u nás? Tu máme vývoj investovania do vedy na Slovensku z údajov Eurostatu - v roku 1998 to bolo 0,79, v roku 2000 išlo o 0,65 a v roku 2003 už len 0,57 percenta HDP.
Na vedu čoraz menej
V týchto rokoch teda na Slovensku ako v jedinej krajine v Európe rapídne klesli investície do vedy. Nehovoriac o tom, že i v predchádzajúcich rokoch boli vysoké školy trvalo podfinancované. Chýbali najmä investície do infraštruktúry, teda na nákup kvalitných prístrojov, zariadení či vybavenia laboratórií. Vysoké školy sa boria s problémami ako zaplatiť energie, zabezpečiť prevádzku učební a aspoň udržať reálne platy. Súčasná veda sa nedá robiť na zastaraných prístrojoch. Očakáva sa však od nás, aby sme vo výskume dosahovali rovnaké výsledky ako na špičkových univerzitách v Európe, kde sú vybavení najmodernejšou technikou. Myslíte si, že naši vedci sú menej schopní ako ich zahraniční partneri? Pôsobenie našich vedcov v zahraničí potvrdzuje opak. Chcel by som vidieť vedcov z Oxfordu, ako by sa potili na našej prístrojovej technike a ešte by sme od nich chceli špičkové výsledky...
Odvaha zmeniť politiku
Často počúvam, najmä od politikov, že štát si môže dovoliť investovať do vzdelávania a vedy len toľko, na koľko má. Ale tu predsa ide o niečo úplne iné! Ide o strategické rozhodnutie, akým smerom sa Slovensko vydá - či cestou ekonomiky založenej na vedomostiach alebo bude stále naháňať investície zo zahraničia.
Je to naozaj o odvahe politikov zmeniť politiku investícií. Príkladom môžu byť krajiny únie, ktoré radikálne zmenili názor na investovanie do vzdelávania a vedy a už zaznamenávajú výborné výsledky. Mám na mysli Írsko, Fínsko, ale aj susedné Rakúsko. Keď sme mohli desiatky miliárd korún z verejných zdrojov investovať do oživenia bánk, prečo by sme nemohli investovať do kvalitných univerzít?
Riedenie kvality
A k tomu všetkému začali na Slovensku vznikať nové verejné a súkromné vysoké školy. V roku 1997 vzniklo päť verejných, v rokoch 2002 až 2004 ďalšie dve verejné vysoké školy a jedna štátna vysoká škola. Okrem toho od roku 1999 vzniklo päť súkromných vysokých škôl. Summa summarum, na Slovensku v súčasnosti pôsobí dvadsať verejných vysokých škôl, tri štátne a šesť súkromných. Takmer všetky verejné vysoké školy sa deklarovali ako univerzity. Je raritou, že to parlament a Akreditačná komisia vlády SR schválili. Dodávam, že na malom Slovensku je 22 ekonomických fakúlt a vznikajú ďalšie súkromné. Je zrejmé, že je tu nenormálna situácia. Veď podľa expertov Európskej únie na päť miliónov obyvateľov je potrebných štyri až päť univerzít.
Argument, že etablované univerzity nemajú kapacity uspokojiť vzdelávanie všetkých uchádzačov o kvalitné vzdelanie, neobstojí, lebo každá má rezervy v kapacitách. Novovznikajúce vysoké školy nemali a stále nemajú dostatok svojho kmeňového pedagogického zboru, najmä profesorov a docentov. A tak vznikol fenomén "lietajúcich" docentov a profesorov. V súčasnosti platné Zákonník práce a zákon o vysokých školách dovoľujú pôsobiť jednému profesorovi na dva, dokonca aj na tri plné pracovné úväzky. Tu sa niekde začína znižovanie kvality výučby, ale aj výskumu na slovenských vysokých školách. Pripravovaná novela o vysokých školách vytvorením tzv. mimoriadnych docentov a už existujúcich mimoriadnych profesorov ešte viac zdevalvuje túto kvalitu.
Dotácie neefektívne
Ďalšou kapitolou sú pravidlá na prideľovanie štátnej dotácie verejným vysokým školám. Ešte donedávna platné pravidlá vychádzali predovšetkým z počtu študentov študujúcich na vysokej škole. Vysoké školy logicky zareagovali tak, že začali vytvárať fakulty a študijné programy, ktoré by prilákali študentov (napríklad 22 ekonomickými fakultami), zvyšovali prijímanie do prvých ročníkov znižovaním nárokov na prijímacie konanie. Tu absentuje akákoľvek inherencia štátu, čo sa v konečnom dôsledku začína prejavovať na nedostatku technicky vzdelanej inteligencie. Len trh túto situáciu nevyrieši, lebo vysoké školy majú cyklus vzdelávania päť až šesť rokov a s PhD. štúdiom osem rokov. Niektoré štáty Európy, napríklad Nemecko a Portugalsko, situáciu riešia prijatím numerus clausus - teda určením počtu na dané študijné programy.
V Slovenskej rektorskej konferencii sme navrhovali oveľa viac zohľadňovať kvalitu vysokej školy vo vedeckovýskumnej činnosti a v ďalších kritériách. Minuloročný rozpočet v jednej kapitole (mzdové prostriedky učiteľov) prihliadal 15 percentami na výsledky vo vede. To je stále málo na to, aby sa rozlíšila kvalita vysokých škôl aj vo financovaní. Potom vznikajú paradoxné situácie, že školy umiestnené v rebríčku ARRA na posledných miestach majú vyššie priemerné platy učiteľov ako je to na školách umiestnených na prvých miestach. Verím, že dlhoočakávaná komplexná akreditácia vysokých škôl urobí vo financovaní verejných vysokých škôl väčšiu diferenciáciu.
Podporu podľa kvality
Aby sa umožnilo vysokoškolskému vzdelávaniu plne sa zúčastniť na Lisabonskej stratégii, publikovala Európska komisia vlani v apríli správu Mobilizovanie rozumového potenciálu v Európe. Vyzýva členské štáty, aby umožnili zvýšiť kvalitu práce univerzít. Považuje investovanie do vysokoškolského vzdelávania za investíciu pre budúcnosť spoločnosti. Zodpovední činitelia členských štátov sú zodpovední za strategické smerovanie vysokoškolského vzdelávacieho systému.
V znalostnej ekonomike majú byť univerzity ústrednými inštitúciami zabezpečujúcimi produkciu vzdelanej pracovnej sily a produkciu výsledkov vedy a inovácií. Univerzity tiež vytvárajú kultúrnejšiu a civilizovanejšiu spoločnosť. Vládna politika by mala preto oveľa viac podporovať univerzity, nie však plošne, ale podľa ich kvalít. Treba preto urýchliť komplexnú akreditáciu vysokých škôl a naplniť literu zákona o vysokých školách.
Naznačil som len niektoré problémy, s ktorými vysoké školy žijú. Našli by sme ich určite viac. Treba o nich hovoriť, snažiť sa o ich riešenie. Iba všeobecne konštatovať, že slovenské vysoké školy sú nekvalitné, nestačí.
Slovenské paradoxy: Docenti, profesori a odbory
Zastavím sa ešte pri jednom probléme vysokých škôl, a to je inauguračné a habilitačné konanie na vysokých školách - teda vymenúvanie profesorov a docentov. Platný zákon a vyhláška umožňujú každému, kto spĺňa kritériá vedeckej rady fakulty alebo univerzity, požiadať o inauguráciu alebo habilitáciu. Je zrejmé, že každá fakulta či univerzita, má iné kritériá - niekde prísnejšie, niekde menej prísne. Vysokoškolského profesora však vymenúva prezident republiky pre celú Slovenskú republiku. Som presvedčený, že to nie je v poriadku.
V Európe a vo svete je to úplne inak. Neschvaľujú ich vedecké rady, kde sú odborníci z rozličných odborov. Existuje veľmi racionálne a tvrdo pripravený systém funkčných miest profesorov na univerzite odobrený ministerstvom školstva. Na uvoľnené miesto sa vypíše konkurz a adepta na miesto vyberie celoštátna komisia zložená z odborníkov v danej oblasti. Pokiaľ pán profesor neodíde do dôchodku, alebo neumrie, ďalší profesor nebude vymenovaný. U nás sme si vymysleli komplikovaný systém inaugurácií, habilitácií, okrem toho funkcie garantov študijných programov a ďalších obmedzení. A tak sa nám inaugurujú profesori vo veku okolo 60 až 65 rokov. Prečo by nemohol byť profesorom aj mladý 35-ročný učiteľ, ktorého celoštátna komisia odborníkov rešpektuje ako osobnosť v danej oblasti? Potom je to profesor pre celé Slovensko!
Študijné odbory
Reforma študijných odborov na vysokých školách nepriniesla očakávaný výsledok v znížení počtu študijných programov. Dosiahol sa úplne opačný efekt. Na Slovensku sa dá študovať okolo 7,2-tisíca študijných programov. Štúdium sa špecializuje, nejdeme cestou flexibilnejších absolventov. Sme malá krajina, ktorá nepotrebuje detailných špecialistov, ale absolventov, ktorí sa vedia adaptovať na širšie podmienky trhu práce. Väčšine našich absolventov chýba počas štúdia bližší kontakt s praxou. Je to až neuveriteľné, ale súčasná legislatíva nám neumožňuje na technických vysokých školách prepotrebné praxe v podnikoch. Jednak nemáme na túto činnosť financie, ale zákon nám ani neumožňuje preplácať študentom denné diéty a cestovné, nehovoriac o aspoň symbolickej odmene pre zamestnanca firmy, ktorý sa praktikantom venuje. A tak praxe našich študentov, napríklad na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave, robíme pololegálne z mimorozpočtových zdrojov.
Koľko stojí jeden kvalitatívny bod na slovenských univerzitách (rok 2004, v Sk)
Autor je prezidentom Slovenskej rektorskej konferencie a rektorom Slovenskej technickej univerzity