Nedávno som mal dopraviť domov syna z hamburgerovej oslavy z budovy bývalého Mliečneho baru. Čakanie som si krátil v kaviarničke, kde kávu podáva živá poetka. "Keďže máš dnes meniny, káva je na podnik," prekvapila ma nečakane Alenka. Vo sviatočnej atmosfére som vyzdvihol rozkokošeného Miška a všetko do seba zapadalo. Tak, ako do detských rúk balón a hračka. Alebo ako jeho nadšený "kroksunkrok" k môjmu rozvážnemu krívaniu. Alebo ako koleso môjho auta do policajnej papuče! Nádhera! Slávnostný pocit bol v okamihu spláchnutý až na dno mesta. Príchod policajtov ma zastihol vo fáze potlačovanej mlčanlivej zúrivosti. "Dobrý. Viete, čoho ste sa dopustili?" usmial sa ten mladý. "Nie, ale rád si nechám vysvetliť, ako sa dostane jediná papuča na auto piate zľava a siedme sprava v súvislom rade," počul som sa sípavo vrčať. "Vy jediný tu parkujete bez parkovacej karty a ostatní prišli až po štvrtej. Už aj tu je parkovacia zóna," zhovievavo vysvetľoval ten ešte mladší. "A tamtie autá?" preskočil mi hlas a ukázal som na asi päť metrov vzdialený rad áut oproti, hneď za kriedovo bielym synom, ukrývajúcim za chrbát balón a hračku. "Tam už parkovacia zóna nesiaha," rafinovane odpovedal mladší. Vtom som pochopil. Zbytočne som na nich brechal. Dôkaz o tom, že som hašterivý psychopat, som už synovi poskytol. "Dobre, páni," precedil som cez chuť Alenkinho cappuccina. "Čo stojí TENTO darček k meninám?"
"Vy dnes máte meniny?" konfrontoval vodičák s realitou ten ešte mladší. "Tak si doma s manželkou dajte pohár vína. A všetko najlepšie." Do troch sekúnd ich aj s papučou pohltila Bratislava. Zahanbene som pozrel na Miška. "Výborná taktika, tatinko," mávali mi šťastne balón a hračka. "Najprv hulákať a potom sa s nimi skamarátiť. Doma to porozprávame maminke." "Tuším ani nemusíme," jemne som ho varoval. "Ak teda máš chuť ešte na nejaké sladkosti..."
StoryEditor