Takto vyzerá vláda v totalitnom impériu Oceánia v roku 1984, opísaná v rovnomennom románe Georgea Orwella, ktorý vyšiel pred 58 rokmi, 8. júna 1949. V tejto temnej vízii budúcnosti, ovplyvnenej strachom z vtedy sa rozpínajúceho sovietskeho impéria, kontrole ľudí, pomáha i technologický pokrok.
Prevratným vynálezom je tzv. telescreen, ktorý - na rozdiel od klasického televízora - umožňuje nielen sledovanie televízneho programu z pohodlia obývačky, ale i sledovanie tých, čo sú v tej obývačke. Ľudia tak musia neustále žiť s pocitom, že Veľký brat (Big Brother - čo je akási personifikácia režimu) sa na nich môže kedykoľvek pozerať. Telescreen je navyše zakázané vypínať, čo robí kontrolu dokonalou. Totalitný režim sa tak stáva väzením, človek stráca individualitu, súkromie, jeho život je pod neustálym drobnohľadom a v absolútnej závislosti od Veľkého brata, ktorého je povinný úprimne milovať.
Dnes, po 58 rokoch, si môžeme s úľavou povedať, že táto strašná vízia sveta budúcnosti sa nenaplnila. Avšak režimy, ktoré orwellovský svet "Veľkého brata, ktorý ťa sleduje" pripomínajú ani nie príliš vzdialene, naďalej fungujú a je len málo náznakov, že by sa mohli zmeniť. Najviac sa tomuto "ideálu" dnes približuje Severná Kórea.
Bicyklovanie s Kimom
Český novinár Robert Mikoláš, ktorý pracoval v Severnej Kórei, charakterizuje túto krajinu ako dokonale izolovaný režim s nepriepustnými hranicami. V krajine je zakázaný internet, ľudia nesmú vlastniť mobilné telefóny. Televízia má len tri kanály a všetky podľa Mikoláša vysielajú prakticky len príbehy hrdinských severokórejských vojakov a veľkých vodcov - Kim Čong-ila a jeho otca, predchádzajúceho vodcu, Kim Ir-sena.
"Deti sú odmalička vychovávané k úcte a láske k veľkým vodcom a k nepriateľstvu voči USA. Už v škôlke majú cez prah položenú americkú vlajku, na ktorú tak musia denne šliapať. Steny škôl zdobia maľby malých pionierov prepichujúcich bajonetom amerického, japonského či juhokórejského vojaka," hovorí Mikoláš.
Systém snaží kontrolovať všetko. Ráno o 7.00 hod. je kolektívny budíček, večer o 22.00 hod. zase z veže hlavnej stanice v Pchjongjangu znie hlásenie večierky. Ako v pionierskom tábore. "Cestovať z mesta do mesta sa smie len na zvláštne povolenie, rovnako i vlastniť motorku. Väčšina ľudí jazdí na bicykloch, ktoré však musia byť registrované. Autá nie sú povolené vôbec," vysvetľuje Mikoláš.
Minister za pultom
Značne iná je situácia v Turkménsku, bývalej zväzovej republike ZSSR. Tu panuje silný kult osobnosti, ktorý vypestoval dlhoročný prezident krajiny, Saparmurat Atajevič Nijazov, prezývaný Turkmenbaši - otec všetkých Turkménov. Skôr by mu však sedelo označenie "vlastník celého Turkménska", pretože krajinu úspešne sprivatizoval a spravil si z nej zárobkový podnik. Na rozdiel od všestranného štátneho dohľadu v Severnej Kórei, Turkménsko funguje na prokorupčnom systéme "niečo za niečo".
V krajine dokonca existuje sadzobník úplatkov. "Chceš byť minister, zaplatíš toľko, chceš byť námestníkom ministra, zaplatíš menej, inú sumu stojí pozícia generálneho riaditeľa," hovorí zdroj, ktorý si neželal byť menovaný.
Byť ministrom v Turkménsku znamená však len to, že získate ľahký prístup k úplatkom od iných. Zasadania vlády neexistujú, rozhodovacia moc je v rukách prezidenta a akejsi "rady starších", ktorej členov si prezident osobne vyberá. "Trafika" ministra je však neistý zdroj príjmov, prezident, ak sa mu prestanete pozdávať, vás môže kedykoľvek odvolať. Najčastejšie z dôvodu korupcie, komentujú ironicky situáciu zasvätení pozorovatelia.
Podľa všetkého však tento - pre našinca bizarný - režim nevzbudzuje výrazný odpor. Odpoveď treba hľadať v kultúrnych tradíciách, na ktorých miestna spoločnosť stojí. Tá turkménska má islamský charakter, ktorý je založený na podriadení sa vládcovi. Navyše je tu silná klanová súdržnosť, čo tiež potláča individualitu jednotlivca. Podobne je to v ďalších krajinách strednej Ázie, kde prevažuje islamské náboženstvo.
Po smrti Niazova v decembri minulého roka sa v krajine očakáva istá demokratizácia. Vzhľadom na doterajšie fungovanie tejto krajiny však zostáva určite namieste prirodzená skepsa.
Ideál po záručnej lehote
V západnej spoločnosti je sloboda cenená vysoko, často dokonca najvyššie. Existujú spoločenské systémy, v ktorých to neplatí a ľudia v takom prípade môžu byť šťastní, respektíve aspoň spokojní, i v totalitnom režime. Turkménsko je príkladom. Je však možné, aby sa ľudia dokázali naučiť "milovať svoje väzenie" i v našich podmienkach?
Britský dramatik George Bernard Shaw tvrdil, že sloboda znamená zodpovednosť, a preto sa jej väčšina ľudí bojí.
Pre mnohých by podľa toho mohol byť totalitný systém pohodlný, pretože by ich štát, vonkajšia autorita, zbavil ťarchy rozhodovania. K tomu možno pridať slová ďalšieho Brita, Winstona Churchilla, podľa ktorého je demokracia veľmi zlý systém - ľudstvo však nič lepšie nevymyslelo. Demokracia tak prestáva byť ideálom a stáva sa iba akýmsi východiskom z núdze.
Ponovembrové paradoxy
Sociologička Zuzana Kusá pripomína, že sloboda znamená možnosť samostatne rozhodovať o svojom živote. Sú však na Slovensku sociálne skupiny, ktorých možnosť rozhodovania sa o svojej budúcnosti či o budúcnosti svojich detí, je v súčasnosti nižšia, ako to bolo pred rokom 1989.
Ide o ľudí s najnižšími príjmami, ktorí si podľa sociologičky nemôžu dovoliť poslať svoje deti napríklad na strednú školu mimo svojho bydliska. Ich možnosti sú teda limitované, pričom za socializmu by dieťaťu internát zaplatiť vedeli. Táto spoločenská skupina sa tak paradoxne mohla cítiť slobodnejšie v socialistickom Československu ako na súčasnom Slovensku. Sloboda je teda relatívny, subjektívny pojem.
Otroci bytov
Ak je sloboda relatívna a demokracia východiskom z núdze, potom je otázne, či má zmysel venovať toľko energie boju za ne. Veď pohodlnejšie by sa dalo žiť, ak by rozhodnutia robil niekto za nás. Podľa Kusej pred rokom 1989 nebolo veľa ľudí, čo by odmietali celý systém. "Mohli byť nespokojní napríklad s náboženskou neslobodou, schôdzami, pchaním ideológie do všetkých oblastí života. Na druhej strane im určite vyhovovalo bezplatné školstvo, lacné internáty, rekreácie, dostupné byty."
Práve nehnuteľnosti sú súčasťou novodobého fenoménu, tzv. bytového otroctva. Pre nedostatok štátnych nájomných bytov si mladí viažu na krk niekoľkomiliónové hypotéky, ktoré potom takmer celý život splácajú. Podľa Kusej sa tak stávajú otrokmi vlastných bytov, čo len ťažko možno považovať za slobodu.
Sociálny Západ
Mnoho ľudí na Slovensku cíti nostalgiu za vládou komunistickej strany, pretože to vnímajú tak, že vtedy mali sociálne istoty, tovary a služby boli lacnejšie, nebola nezamestnanosť. Kusá upozorňuje, že spájať totalitný systém so sociálnosťou je scestné. "V západných demokraciách bolo sociálne zabezpečenie v tom čase prinajmenšom na rovnakej úrovni, ako vo vtedajšom Československu," hovorí sociologička. Podľa nej nie je správne, ak sa zhoršenie sociálneho postavenia mnohých po roku 1989 vníma ako "daň slobode". Vzniká tu tak dojem, akoby sme mali na výber medzi sociálnymi istotami a demokraciou, čo nie je pravda. Krajiny ako Francúzsko či Veľká Británia, ani nehovoriac o Škandinávii, majú dodnes lepšie sociálne zabezpečenie, ako ktorákoľvek socialistická krajina v histórii. Preto tvrdiť, že totalita má i pozitívne stránky, pretože je sociálnejšia ako demokracia, je nezmysel. Kľúčom k pokroku, a to v akejkoľvek oblasti, je ľudské myslenie.
A to môže efektívne fungovať len vtedy, ak môže pracovať slobodne.