SuperStar sa skončila, ste rád?
- Neriešim to do tej miery, že by som bol rád alebo nerád, ale je dobré, keď majú veci prirodzený koniec, a SuperStar svoj prirodzený koniec mala. Nejako hlbšie ho nerozoberám. Dôležité je, že súťaž mala svoj význam aj z celoslovenského hudobného pohľadu. Je to však jedna kapitola, ktorá je už momentálne uzavretá.
Pomerne úspešný program však pred veľkonočnými sviatkami ukončili v bulvári dosť nepríjemné odkazy generálneho riaditeľa STV aj na vašu adresu. Ako vnímate takýto záver?
- Môj vklad do SHS je predsa jasný. Ja sa nemením, menia sa okolnosti. Odchádzajúci generálny riaditeľ Slovenskej televízie zabudol, že ja zo svojho ksichtu neodídem. On odíde a ja zostanem, pretože som tam bol sám za seba - a to dosť výrazne. Nemá to logiku, len tú jednu - chcieť uškodiť. Apropos, nie som ľudový rozprávač a vtipy na cudzí účet nerobím za každú cenu Na to sme mali v porote oveľa talentovanejších a zároveň menej vyberavých strelcov. Apropos 2. Označiť desať kôl pred koncom jednoznačného víťaza SHS II , čo pri plnom vedomí urobil jeden z porotcov, je moment, ktorý čiastočne vypustil dušu celej show a obral ju o napätie. Apropos 3. Pán Rybníček ex post zbytočne ublížil svojimi výrokmi celkom úspešnému programu
Médiá vám počas súťaže venovali veľkú pozornosť. Cítite po období "hlucha" z 90. rokov určité zadosťučinenie? Napríklad váš album Svetlo... a pocit bezpečia bol podľa niektorých kritikov prehliadnutý, mnohí ani nevedeli, že ste vydali sólové albumy, že máte priam encyklopedické znalosti o hudbe zo 60. rokov...
- Samozrejme, že to kvitujem. Na druhej strane, ak by nebolo čo zviditeľniť, tak by mi média pozornosť nevenovali.
...alebo ste presvedčený, že by ste sa do "siene slávy" dostali aj tak?
- Vždy som sa najviac desil toho, aby som sa nedostal do akejkoľvek siene akéhokoľvek typu slávy. Prípadne, aby som nedostal cenu za celoživotné dielo. To je tzv. zatykač.
Uznávate však, že SuperStar spustila udalosti okolo vás do pohybu: reedície albumov, prichystaná encyklopédia, nový album, DVD Satisfactory Live na obzore...
- Je fajn, že má človek za sebou roky práce a je o ňu záujem. Iste to pomáha, ale usilovnou prácou by to do tohto štádia pomaličky dospelo tiež. Pravdepodobne by sme sa dostali aj k reedícii albumov, pretože už vyšli aj obskúrnejšie diela slovenskej popmusic. Je to jednoducho archív Opusu, takže raz by sme sa k tomu dostali. SuperStar všetko len urýchlila. Vplyv medializácie skôr vidím vo forme reedície, pretože v istom zmysle som mal výnimočný formát: je to dvojcédečko, ktoré je autorsky kompaktné.
Medializácia má aj svoju odvrátenú tvár. Pre niektorých ste dnes viac porotca zo SuperStar ako hudobník...
- Nie je to tak, lebo na moje vystúpenia chodia aj 17-roční tínedžeri. Všetko má prinajmenšom dve stránky. Beriem to tak, ako to príde.
Niektorí kritici o vás hovoria, že ste vždy sledovali nové trendy. Označujú vás napríklad za novátora socialistického popu. Považujete sa za trendistu?
- Nie, pretože ma nezaujímajú všetky trendy, len tie podstatné.
Bol SuperStar podstatný trend? Prečo ste vlastne prijali túto ponuku?
- Na začiatku roku 2005 bola slovenská hudobná scéna statická a SuperStar tieto stojaté vody rozčerila.
Ako päťročný chlapec ste si pri imitácii hry na trúbku, na čo vám mal poslúžiť dáždnik, prepichli hrdlo a vytrhli jednu mandľu. Bol to jeden z dôvodov, prečo ste neskôr prešli k bezpečnejším hudobným nástrojom?
- Nie, nie. Trúbka a trúbenie je v podstate taký prvý moment, ktorým sa u dieťaťa prejaví vzťah k hudbe alebo možno hudobný sklon. A aj keby neprišli 60. roky, The Beatles, gitara a tak, určite by som nezostal trubkárom (smiech). Ale, samozrejme, najväčší vplyv na to mali 60. roky, do ktorých som vhupol s otvorenými vnímajúcimi očami v tom najlepšom štádiu, v akom som mohol.
Prežili ste zložitú, ale o to bohatšiu hudobnú kariéru v najvýznamnejších slovenských skupinách od Prúdov cez Fermátu po Modus a Limit. Ktoré obdobie bolo pre vás najdôležitejšie?
- Bolo ich viac. Za bezvýznamné určite nemôžem považovať ani obdobie v Limite, ktoré, keď už nič iné, trvalo najdlhšie. Niečím výnimočným však boli Prúdy. Bola to kapela, ktorá mi z amatérskych skupín otvorila inú, vyššiu sféru a keď ma Pali Hammel pred tým Véčkom stretol a povedal mi: "Ty, počul som, že si hovadsky dobrý, šak dojdi na skúšku," otvorili sa mi nové dvere. A nielen to, prišiel človek, ktorý mi dal nezištne možnosť sebarealizácie, a tým aj možnosť učenia a nadobúdania skúseností, ktoré som neskôr využil napríklad pri produkcii. Pali mi vôbec nebránil v tom, aby som niečo zaranžoval. Tieto začiatky boli pre mňa veľmi dôležité. V Prúdoch som hrával v 70. rokoch, ale až neskôr som zistil, aké sú ich prvé nahrávky zo 60. rokov výnimočné, aké dobové a pritom naše špecifikum vytvárali. S obľubou som zvykol hovorievať, že keď si zoberieme českú scénu, vždy tam bol rozdiel pár rokov od svetovej hudobnej scény. Taký Matador či Olympic zneli v roku 1968 asi tak dva, tri roky dozadu, ale keď prišli Zvonky zvoňte, tak to bol skutočný zvuk roku 1968.
Okolo vášho odchodu z Modusu koluje mnoho mýtov. Napríklad ten, že ste sa o ňom dozvedeli po koncerte v lietadle z Ruska. Ako to teda vlastne bolo?
- Pán Lehotský sa s nami rozlúčil v lietadle z Vietnamu. Bolo to však v pohode, pretože ja - a myslím si, že aj Meky - som v skupine nemienil zostať dlhšie, takže perspektíva osamostatniť sa tam bola. Vyprofilovalo sa to aj na niektorých pesničkách, najmä na prvom albume Modusu, kde vznikol medzi repertoárom taký malý Vatikán. Boli tam piesne ako napríklad Mám svoj vek, kde som na väčšine nástrojov hral ja a tie sa akoby odčlenili od zvyšku platne. Náš odchod sa teda začal vyjasňovať prirodzenou cestou a Janko to pravdepodobne vycítil, tak si v rámci diplomatického zachovania si tváre vrazil na palube lietadla zo tri pivá a povedal nám, že sa s nami lúči.
Spomínate hudobné rozdiely, ale aj s Limitom ste predsa ostali v strednom prúde...
- Nebolo to striktné v zmysle, že nechceme robiť komerciu. Ja som ani nebol až taký nekomerčný, pretože už vo svojej temnej džezrokovej minulosti s Fermatou som sa vždy cítil na okraji. Chýbala mi taká špecificky britská gitarová priamočiarosť, na ktorej som vyrástol. Už keď sa v 80. rokoch rozhodovalo, či Modus alebo Limit, neskromne som pociťoval, že takto nehrá každý. Čo si neskromne myslím až doteraz.
Opakovala sa táto história aj pri rozchode s Mekym?
- Nie. Drobný fakt. S Limitom sme sa do Vietnamu v živote nedostali. Napriek mojim snahám Meky do Vietnamu nechcel ísť, pretože tam mal nejaké žalúdočné problémy. Limit skončil vlastne ako protipól Beatles. Tí sa rozpadli, rozišli názorovo, hudobne i oficiálne. My sme mali také fázy. Najskôr to bol normálny Limit, ale istý čas bolo moje účinkovanie v rámci pohľadu na celú kapelu veľmi deštruktívne, pretože pri nahrávaní albumov som si vystačil sám a kapela nemala veľa príležitostí.. V podstate existovali len kvôli koncertovaniu..
Takže ste vlastne slovenský Mike Oldfield...
- To je zaujímavé, Oldfielda vôbec nemám rád. Paradoxne poznám len jeho jediný album Tubular Bells, čo je síce výborný album, ale poznám ho len preto, že sme ho s Limitom používali pred začiatkom koncertov. Trvá 44 minút a ako viete, neustále graduje, takže pri jeho konci sa nám začínalo veľmi dobre hrať. Ale s Oldfieldom nemám nič spoločné, pretože on myslí ako gitarista. Ja som najskôr myslel ako basista krížený s gitaristom, potom k tomu prišlo klávesové myslenie z elektronických čias, čo mi prinieslo istú komplexnosť.
Aký vzťah máte s Mekym dnes? Určite mnohým neunikli odkazy, ktoré si vysielate cez médiá...
- Už som to raz povedal a asi mi už nič trefnejšie nenapadne: ako Amerika a Sovietsky zväz, pričom pokojne beriem na seba úlohu Sovietskeho zväzu.
Neprekážalo vám, že ste vždy boli v jeho tieni?
- Nie, lebo sú ľudia, ktorí majú životné poslanie byť druhí, čo však neznamená, že sú v tieni. Je to vysvetlenie môjho postoja: je dobré byť druhým, pretože ešte stále existuje množstvo ľudí, ktorí si myslia, že by ste mali byť prvý... A keď sme už pri tom, nikdy som nebol v nikoho tieni.
Bola to určitým spôsobom pre vás aj motivácia?
- Takéto veci sú vždy veľmi motivačné. Pokiaľ má človek vôľu niečo robiť.
Ale istá prirodzená rivalita medzi vami asi bola...
- Nie. Naše levely boli paralelné, ale nie rovnaké. Napríklad Lennon a McCartney boli dve silné osobnosti - spevácky, skladateľsky i osobnostne - pôsobiace na jednom poste, v skupine The Beatles. Bola to vôbec najzaujímavejšia kombinácia, aká v hudobnej histórii existuje. Na rozdiel od iných, ako napríklad Mick Jagger a Keith Richards, pochádzali aj zo sociálne rozdielnych pomerov, to iskrenie sa potom prejavovalo v rôznych sférach. Preto boli piesne, ktoré zložili spolu, také atraktívne. My sme boli iní, pretože ja som bol z inštrumentálnej stránky niečo ako Keith Richards v Rolling Stones. Udával som zvukovú podobu pesničiek, ale opäť len do istej miery, pretože Richards a Jagger - rovnako ako Lennon a McCartney - skladali aj ako dvojica. My sme spolu neskladali, pretože skladateľské právo mal len Meky.
Prečo?
- Doma som si urobil zásuvku s rozmerom 16 x 30 metrov a ja som si do neho skladal pesničky s jasnou perspektívou, že "tudy cesta nevede". S egom sa však nedá úplne "vyhúpať", preto som mal ako prvý v tejto krajine sólový album. A pritom som nebol ani sólový spevák, ani hlavná hviezda kapely, ale ten druhý... Dokonca to bolo tak, že pani Laiferová, ktorá v tom čase robila v Slovkoncerte (pozor, pani Laiferová tu zohráva veľmi pozitívnu úlohu), musela môj album obhajovať pred rôznymi "veličinami". A obhájila ho.
Pre mnohých ste muzikant v tom najlepšom zmysle slova. V programe SOS sa však objavujete v parodovanej polohe Leča Latentiča. Neprekáža vám to?
- Nie, je to milé, mám ich veľmi rád, sú úplne perfektní. Akurát mi zopárkrát spôsobili traumu, pretože raz, stalo sa to ešte počas SuperStar, keď sme v "entécečku" išli na generálku, som tam zamyslený vkročil a čo nevidím? Sedieť seba v červenom kresle. To je dosť šokujúci zážitok. Akurát som bol v "tej" pozícii (nakloní sa, podoprie si hlavu rukami a predvádza známu polohu Laca Lučeniča - mysliteľa).
Pýtam sa to len z dôvodu, že ešte aj Meky Žbirka o vás povedal, že ste sa pred koncertom zvykli kontrolovať v zrkadle... Navyše umelci bývajú citliví na svoje osoby.
- Oni sú umelci tiež, takže ma to vôbec netrápi. A Meky má niekoľko presetov, ktoré si vždy zapína, keď hovorí o mne. Navyše má taký prirodzený zmysel pre atraktívnosť, takže vyťahuje polohy, ktoré sú značne vykonštruované a prehnané. Stále cieľavedome hovorí toto, takže ja budem cieľavedome odpovedať to isté: ja som to ne-po-tre-bo-val.
Tvrdíte o sebe, že ste optimistom, ktorý má pancier brániaci všetkým idiotom dostať sa vám pod kožu. Pokúšajú sa o to často?
- Veľmi často. Tieto veci v mnohých prípadoch iritujú, rovnako ako veľa iných vecí, a pokiaľ niekto nepreciťuje tolerantnosť, vždy sa s takýmto správaním stretne. Ale ja si už dávam pozor a dokonca som pokročil tak ďaleko, že to viem vracať naspäť k pôvodným iniciátorom.
Ako sa to robí?
- To je pre iný časopis s názvom Nádejný okultista (smiech).