Do roku 1950 boli pozemky a ich vlastníci zapísaní v pozemkových knihách. Boli v nich v tom čase zapísané všetky pozemky a ich vlastníci?
V podstate áno. V pozemkovej knihe neboli iba takzvané neknihované pozemky. Väčšinou išlo o pôdu vo vlastníctve štátu pod cestami a riekami. Vlastník sa nemenil, nemalo význam evidovať ho. Ostatné pozemky a ich vlastníci sa však dôsledne evidovali. Úrady zasielali všetky rozhodnutia na zápis do pozemkovej knihy a vlastníci boli nútení na zápis predložiť každú zmluvu. Ak by ju nedali zapísať, nový vlastník by pôdu nenadobudol. V tom čase totiž na našom území platil takzvaný intabulačný princíp – teda vlastníkom je len ten, kto je na základe zmluvy „intabulovaný“ do evidencie. V 90. rokoch sa kataster k tomuto jednoduchému princípu vrátil, bolo tu však obdobie 40. rokov, keď štát tento princíp zrušil, a následky riešime dodnes.

Ako to bolo s hranicami pozemkov, do akej miery boli záväzné?
Pozemkovoknižné mapy boli rôznej kvality. V tom čase sa s pôdou nakladalo dennodenne, ľudia ju každý deň obrábali. Preto, keď vznikol spor, často mali väčšiu váhu svedectvo osôb, obhliadka terénu a hraničných kameňov. Mapy neboli až také dôležité. Dnes, keď sa ľudia a úrady snažia pozemky po mnohých rokoch zamerať, zostávajú im často len tie staré nepresné mapy. Hranice v teréne obvykle nie sú, pretože ich za socializmu preoralo družstvo, keď obhospodarovalo viacero pozemkov ako jeden celok. Z obdobia pred rokom 1950 existujú aj mapy takzvaného pozemkového katastra, ktorý štát viedol na daňové účely. Tie bývajú o niečo presnejšie.

Po roku 1951 štát obmedzil zápisy súkromného vlastníctva do pozemkových kníh a v roku 1964 po prijatí Občianskeho zákonníka sa zápisy do pozemkových kníh prestali robiť. Čo ich nahradilo?
Problém nastal zrušením intabulačného princípu. Ľudia už neboli nútení zasielať zmluvy na zápis, šetrili na poplatkoch a v evidencii začali vznikať diery. V roku 1964 sa zaviedla takzvaná e...