Generácia baby boomers, ktorá dnes tvorí viac ako štvrtinu americkej populácie, disponuje väčším majetkom v nehnuteľnostiach ako v akciách a dlhopisoch. Máloktorý dôchodca však použije dom, v ktorom býva, na financovanie svojej penzie.
Baby boomers, čiže silné ročníky narodené v čase povojnovej populačnej explózie približne v rokoch 1945 až 1964, vlastnia v nehnuteľnostiach väčší podiel z finančného portfólia ako rovnako starí ľudia na začiatku 90. rokov. V priemere predstavuje cena domu starších baby boomers asi tretinu ich čistého finančného majetku a spolu s ostatnými nehnuteľnosťami takmer polovicu. Veľkosť ich bohatstva tak bude v budúcich rokoch ovplyvňovať vývoj cien ich domov viac, ako cena akcií a dlhopisov.
Približne od februára 2004 rastie cena amerických nehnuteľností rýchlejšie ako akcií a dlhopisov. Krivka nehnuteľností, ktorá dovtedy veľmi intenzívne kopírovala krivku dlhopisov, sa navyše začala od dlhopisov netypicky odchyľovať. Od konca februára 2004 do konca júna 2006 rástli americké akcie v priemere ročne asi o 6 percent, dlhopisy o jedno percento a nehnuteľnosti o 12 percent. Taký nepomer vo výkonnosti týchto investičných tried história kapitálových trhov od začiatku 90. rokov nepamätá.
Rýchlo rastúca cena však nie je jediným dôvodom, prečo je podiel nehnuteľností v portfóliu ľudí v preddôchodkovom a dôchodkovom veku taký vysoký. Majetok v nehnuteľnostiach rastie s každou splátkou hypotéky, teda s vekom. Len málo mladých ľudí si môže dovoliť bývať vo vlastnom, zatiaľ čo v šesťdesiatich má hypotéku väčšina z nich už splatenú.
Cena domov, v ktorých bude generácia baby boomers raz tráviť dôchodok, bola dosiaľ málo prospešná financovaniu penzijných plánov. Nebolo totiž obvyklé, aby si dôchodcovia zariadili lacnejšie bývanie alebo si vzali pôžičku proti cene svojich domov. Podľa prieskumov ani väčšina súčasných Američanov vo veku 50 až 70 rokov nepočíta s predajom svojho domu kvôli získaniu ďalších prostriedkov na financovanie svojej penzie. Ešte pred šiestimi rokmi, keď cena nehnuteľností tak výrazne nerástla, uvádzala väčšina amerických dôchodcov, že by chcela žiť vo svojom dome tak dlho, ako to len bude možné. Častým dôvodom je u starších rodín neochota sa sťahovať, a to aj v prípade ovdovenia alebo zdravotných problémov. Podľa niektorých štúdií predá svoj dom po smrti svojho partnera len asi 10 percent ovdovených manželov.
Napriek tomu je možné u amerických dôchodcov starších ako 70 rokov pozorovať znižovanie veľkosti majetku v nehnuteľnostiach priemerne o jedno až dve percentá ročne. Existuje niekoľko dôvodov, prečo to môže byť v budúcich rokoch omnoho viac a omnoho skôr. Po prvé: penzijné plány sú stále značne podfinancované. Generácia baby boomers disponuje bez nehnuteľností finančným majetkom asi len 50 000 dolárov. Minimálne mesačné výdavky pritom dosahujú 1 500 až 2 000 dolárov. Taká suma by vystačila pri značnom obmedzení a odriekaní na tri roky života. Po druhé: americkí dôchodcovia sú kvôli bývaniu zadlžení viac ako dôchodcovia v Japonsku alebo Austrálii. Pravdepodobne tiež preto, že si od základu dane môžu odčítať úroky z hypotéky. Nesplatenej nehnuteľnosti sa ľudia obvykle zbavujú ľahšie ako vlastnej. Po tretie: americkí dôchodcovia na rozdiel od japonských nežijú v spoločnej domácnosti so svojimi deťmi. Tým slabne dedičský motív a rodičia zároveň prichádzajú o finančnú podporu svojich potomkov. Po štvrté: samotný pomer majetku v nehnuteľnostiach k ostatným investíciám v portfóliu je dôvodom pre jeho zníženie. Tu platí pravidlo, že jedinci, ktorí majú veľký podiel majetku v nehnuteľnostiach oproti ostatným investíciám, ho pri sťahovaní skôr znížia a naopak, tí s menším podielom ho pravdepodobne zvýšia. V prípade generácie baby boomers teda možno očakávať, že skôr či neskôr budú nútení svoj nehnuteľný majetok zredukovať v prospech likvidnejších finančných investícií.