Pani riaditeľka, vaše meno sa dostalo do povedomia verejnosti opäť nedávno, keď sa v ČR prerokúval zákon o výskume kmeňových buniek. Výrazne ste sa profilovali ako jeho zástankyňa.
- Zákon zatiaľ neplatí kvôli niektorým okrajovým aspektom, ale dúfam, že jeho schvaľovanie už nebude dlho trvať. Základná otázka, ku ktorej sa vyjadrujem ja - t. j. ako sa má nakladať s embryami a s embryonálnymi kmeňovými bunkami na výskumné účely - však v parlamente prešla. Verím, že predmetom ďalšej diskusie bude už len úprava chýb.
Prečo sú embryonálne bunky také dôležité pre výskum - nestačili by len iné?
- Pôvodne sa výskum na embryonálnych bunkách robil preto, aby sa dosahovali čo najlepšie výsledky pri umelom oplodnení. To dlho nikomu neprekážalo, ale odrazu začalo... vo chvíli, keď sa zjavili úvahy, že sa bunky nepoužijú len na výskum vývoja samotného embrya, ale aj na iné liečebné účely. Vzápätí sa rozhorela diskusia, či a kedy je toto embryo vlastne ľudským jedincom. Už hovoriť o "jedincovi" je podľa mňa zlé. Pretože, čo je jedinec? Jedinec nerovná sa človek, nerovná sa dieťa, aj keď dieťa pod tým označením už každý vidí. Možno absolútne súhlasiť s tým, že len čo dôjde k oplodneniu, už ide o potenciálneho ľudského jedinca. Ale nič viac.
Opýtam sa inak - prečo ste zástancami výskumu na embryonálnych bunkách?
Prof. MUDr. Eva Syková, DrSc. (57) Narodila sa v Rožmitále pod Třemšínom, inak však celý život prežila v Prahe. Po skončení strednej školy pracovala zhodou okolností v laboratóriu, ktoré viedol svetovo uznávaný český vedec v oblasti neurológie MUDr. Jan Bureš, DrSc. Absolvovala štúdium všeobecného lekárstva na pražskej Karlovej univerzite. Napísala stovky odborných článkov a podieľala sa na vydaní asi 35 zborníkov. V súčasnosti zastáva funkciu riaditeľky Ústavu experimentálnej medicíny Akadémie vied ČR a je zároveň vedúcou Ústavu neurovied na 2. Lekárskej fakulte Karlovej univerzity (ktorý v r. 1996 aj založila) i vedúcou Centra bunkovej terapie a tkaninových náhrad UK. Okrem toho je predsedníčkou odbornej poroty, ktorá rozhoduje o udeľovaní cien Česká hlava. Má dvoch synov, z ktorých jeden je lekár a druhý ekonóm. Manžel je takisto lekár a vedec. |
A argumenty proti?
- Vraj dochádza k akýmsi vraždám alebo prinajmenšom k zabíjaniu. To je pomýlená predstava, pretože zárodky, o ktoré ide, sú embryá, čo zostali. Svoju existenciu skončia nakoniec spláchnutím do výlevky. Nikto sa tým ani osobitne nezaoberá. Ale keby sa zaoberal, tak by ich mal pochovávať, ale to nikto nerobí a nikomu teda neprekáža, že títo "ľudskí" jedinci sú likvidovaní vyliatím do výlevky. Ale keď vedci odoberú jednu bunku, je zle. Takže vidíte, že je to naozaj mätenie verejnosti a strkanie hlavy do piesku.
Neexistuje v tomto smere už nejaká paralela?
- Osobne často používam porovnanie s darcovstvom orgánov. Totiž keby sme sa správali takto, nikdy by sme nemali k dispozícii nijaké orgány, pretože tie predsa takisto odoberáme umierajúcemu človeku - tomu, kto už nemá nádej na život. A príbuzní týchto ľudí by sa mohli správať sebecky, že by povedali: nie, s poskytnutím orgánov nesúhlasíme, len ich pekne pochovajte. Takže keby sa všetci správali podľa tohto vzorca, nemali by sme ani jednu transplantovanú pečeň či obličky. A podobne je to aj so zárodkami. Ony predsa darujú pred svojou smrťou, pred svojím nevyhnutným zničením, jednu bunku, akoby jeden orgán - čiže ide o zrejmú paralelu s darcovstvom ľudských orgánov.
Keď si nasadíme ružové vedecké okuliare a spoločnosť toto obdobie sporov úspešne prekoná, čo získa medicína?
- Stojíme teraz pri zrode celkom novej disciplíny, tzv. regeneratívnej medicíny. To je úplne iný typ liečby než sú dnes bežné. Veda bude potom schopná odstraňovať choroby a zdravotné poruchy, ktoré by sa farmaceutickou alebo aj operačnou cestou liečiť nikdy nedali. Nie je to len náhrada buniek nejakými inými, ale sú to aj genetické modifikácie, umelé biomateriály, nanotechnológia a pod. - to všetko bude spadať do spomínaného nového odvetvia. Nové šance sa naskytnú pri odstraňovaní rôznych vrodených chýb, ischemickej choroby srdca, cukrovky, náhrad kostí a kĺbov, ale aj roztrúsenej sklerózy, Parkinsonovej choroby, Alzheimerovej choroby, poranenia mozgu, miechy. Nimi postihnutí pacienti žijú s ťažkým poškodením niekedy aj desiatky rokov, ale kvalita ich života ich je nízka.
Dovolíte si aj časovú prognózu?
- Všetko bude závisieť od rozvoja samotnej disciplíny. V niektorých odboroch poruchy liečime týmto spôsobom už teraz. V našom ústave máme vedeckú skupinu, ktorá sa zaoberá umelou chrupavkou - tú implantujeme už bežne. Spomeniem ešte kosti, kožu a pečeň. Pri ďalších poruchách vývoj tak ďaleko nedospel, niekedy musíme zasahovať do citlivých tkanív, ako je mozog, miecha či slinivka brušná. I tam však zaznamenávame sľubné experimenty a v mnohých prípadoch sa už začínajú klinické skúšky.
Aj keď legislatívny zákaz experimentovania s inými ako povolenými bunkami bude existovať, nemyslíte si, že niekto predsa len upadne do pokušenia obmedzenie nedodržať? V ČR má byť trest osem miliónov Kč ...
- Nuž, väčšinou asi nepôjde o to, že by niekto chcel urobiť niečo zlé, že by chcel vyklonovať nejakých vojakov alebo niečo podobné. To si nemyslím. Dôvodom by mohli byť financie, t. j. že by niekto chcel zarábať. Zarábať na niečom, čo je podvod. Myslím si, že keď sa kmeňové bunky budú používať na liečbu, rovnako ako lieky sa budú musieť komercionalizovať. To je jasná vec. Niekto ich musí vyrobiť, niekto iný zaplatiť... distribúcia bude ako pri iných liekoch. Ale povedzme, že sa vyskytnú ľudia, ktorí budú chcieť na tomto vývoji zarobiť takým spôsobom, že sľúbia niečo, čo bunky nedokážu.
Napríklad?
- Pri liekoch je všetko jasné, ak lekár niekomu podá nejakú toxickú látku, tak ho potrestajú. V iných oblastiach medicínskej pomoci chýba podobná prísna úprava. Na internete dobrodruhovia ponúkajú priam zázraky, a pritom pri ich zákrokoch zomiera najmenej polovica pacientov alebo sú ťažko poškodení. Títo ľudia vyberajú za "pomoc" obrovské sumy. A nešťastní pacienti, trebárs s dieťaťom bez šancí na vyliečenie, sú schopní obetovať všetko. Na ľudskom nešťastí zarábajú teda nezodpovední jedinci, pretože informovanosť je nedostatočná a nedostatočný je aj výskum. Čiže čím bude výskum intenzívnejší, tým rýchlejšie sa zamedzí aj nekalým praktikám.
Podieľate sa aj na konkrétnej klinickej praxi?
- Ide o moju klinickú štúdiu, ktorá je povolená Ministerstvom zdravotníctva ČR, u pacientov s poranením miechy. Mali sme dvadsať pacientov a výsledky teraz vyjdú v istom americkom odbornom časopise. Medzitým už pracujeme na druhej časti štúdie, do ktorej sú už zaradení dvaja pacienti a ďalší pribudnú. Terapia už bude zložitejšia, použijeme zosilnenú liečbu. Pre ňu potrebujeme rozsiahle laboratórne zázemie, tzv. čisté priestory, kde sa bunky dajú rozmnožiť, kultivovať. Na to treba podľa medzinárodných štandardov mimoriadne sofistikované pracovisko, aby v jeho priestoroch nedochádzalo k nijakej kontaminácii, či už vírusovými, bakteriálnymi alebo inými bunkami, a tam vyvinieme - dúfajme - ešte účinnejšiu terapiu. V nej nepôjde len o bunky pre pacientov s poranením miechy či mozgu, ale aj o bunky Langhansových ostrovčekov pre diabetikov, náhrady chrupaviek a kostí a i. Dôležité je spojenie s umelými biomateriálmi a nanotechnológiou.
O vás je známe, že sa špeciálne zaoberáte mozgom. Čím vás zaujal?
- Mozog je najzaujímavejší orgán, aký máme v tele. Bez neho nefunguje nič, ani naše srdce. Je to malý vesmír. V mozgu sídli celé naše "ja", celá naša individualita - a hlavne o ňom ešte veľa nevieme. V ďalších stáročiach bude preto stále zaujímavou výskumnou témou. Mozog vzbudil môj záujem už na počiatku profesionálnej dráhy. Vždy sa snažím, aby výskum prospel praktickej medicíne a aby sa záležitosť neskončila len publikovaním článku v odbornom časopise.
Predpokladám, že nezostalo len pri predsavzatí.
- Jedným zo zásadných objavov v tejto oblasti bolo zistenie, že v dospelom mozgu existuje malé množstvo kmeňových buniek, ktoré tam v komorovom systéme pretrvávajú po celý život. Predtým panovala istá dogma, že nijaké nové mozgové bunky už nevznikajú - že keď sa človek narodí, má ich na celý život. Nuž a keď sa prišlo na to, že sú tam bunky, ktoré dokonca môžu aj niekam putovať, bola to pre nás, vedcov, fantastická výzva, preskúmať, na čo je to dobré. Hneď nám napadlo, že keď tam niekoľko buniek cestuje do oblastí, kde sa zapoja do činnosti, prečo by sa k nim nemohli dodať ďalšie, keď dôjde k poškodeniu tkaniva. Na tom sme založili nasledujúci výskum. Súčasne prišla éra nanotechnológie. My sme obe témy spojili. Kmeňové bunky, ktoré implantujeme zvieratám, sa dajú označiť pomocou nanočastíc železa, a potom je možné ich vidieť in vivo v organizme magnetickou rezonanciou, teda to, čo sa s nimi deje po implantácii, hoci aj každý deň. To by sa dalo využiť aj u ľudských pacientov, ale je nutné ešte overenie toxicity a dlhodobého účinku. Vyvíjame také častice a to je jeden náš konkrétny vklad do celej problematiky kmeňových buniek.
Spolupracuje ako ústav aj s niekým na Slovensku?
- Áno aj nie. Spolupracujeme v tom zmysle, že máme celý rad študentov zo Slovenska, ktorí u nás získavajú vedeckú kvalifikáciu - teraz ich je päť. Ďalší tu pracujú. Spoločné granty však zatiaľ nemáme. Spolupracujeme však s celým radom krajín, hoci oveľa viac so západnými. Niežeby sme nechceli spolupracovať aj s inými, ale keď sme podali žiadosť o grant spolu so SR, s Maďarskom a Poľskom, naše úsilie nebolo veľmi úspešné. Kedysi existovali tzv. centrá excelencie pre nováčikov EÚ. Do tohto programu patril i náš partnerský ústav Experimentálnej medicíny v Bratislave, vtedy sme sa stretávali a vymieňali si skúsenosti. Podobné pracovisko je aj v Maďarsku, to sú tri ústavy experimentálnej medicíny s príbuzným profilom. A vzory? Istou métou je pre nás veda v Anglicku s premysleným systémom podpory. Poučiť sa dá aj od Švédska a Dánska, ktoré nám zodpovedajú veľkosťou a sociálnym zameraním. Myslím si, že sa k nim rýchlo blížime.
Skutočne?
- Rovnako ako Slovensko a Poľsko nedosahujeme ešte tzv. nobelovskú triedu, ale nedomnievam sa, že by tu veda bola o toľko horšia. Lenže i ona je závislá od financií... máme dosť prostriedkov na výskum, ale už nie toľko na infraštruktúru, prístroje, budovy, platy ľudí. Vynikajúcich vedcov zo zahraničia by sme v našich ústavoch nezaplatili. Do výskumu musí smerovať viac peňazí, aby sme boli konkurencieschopní, pretože i v tomto smere existuje konkurencia, povedzme, v súboji o získanie spomínanej Nobelovej ceny. Fantázia, myšlienky, znalosti a invencia sú dôležité, ale bez dobrého zázemia sa nikto nezaobíde.
Mnohé nasvedčuje tomu, že váš ústav si dobré zázemie už postupne vytvára ...
- Náš ústav má vzhľadom na počet pracovníkov najviac zahraničných grantov zo všetkých ústavov akadémie vied. Podieľame sa na pätnástich projektoch Európskej únie a pracuje u nás 125 ľudí, vrátane laborantiek a sekretárok. Sama riešim päť úloh v rámci EÚ a viac už ani nechcem, pretože by som nezvládla všetky administratívne povinnosti s nimi spojené. Ale záujem o nás je daný tým, že sa špecializujeme na oblasti, ktoré sú v súčasnosti žiadané, akými sú napr. nanotechnológia, biomateriály, označovanie kmeňových buniek či spojenie vedy s klinickým výskumom.