V porovnaní s produkciou slovenských obuvníckych "gigantov" z Partizánskeho a Bardejova ide o luxus, ktorý sa v obchode objavuje zriedka. Iba "vyvolení" vedia kedy. Tí však nečakajú v dlhých radoch, ale vstupujú zadným vchodom. Aj v socializme totiž platí princíp rovných a rovnejších.
Našťastie, nie všetci rovnejší majú vkus a iba máloktorí z nich sa túžia odlíšiť od uniformného davu. Aj vďaka tomu sa talianske čižmy nad kolená či módne kabelky v tvare lekárskych kufríkov dostanú aj do šatníkov bežných smrteľníkov.

Originalita verzus plagiátorstvo
Oficiálnym oknom do svetovej módy bol pred novembrom ´89 Ústav bytovej a odevnej kultúry v Prahe s celoštátnou pôsobnosťou. Ten, kto chcel byť "chic", si dával šiť šaty práve v jeho krajčírskych dielňach. Zamestnanci ústavu totiž cestovali do zahraničia na medzinárodné módne veľtrhy a prinášali správy z parížskych, milánskych či düsseldorfských módnych prehliadok. Niektoré nápady svetových módnych tvorcov sa podľa zainteresovaných dostávali s menšími či väčšími obmenami a často s niekoľkoročným časovým sklzom aj do praxe. A prezentovali sa ako výdobytky socializmu. Povedané bez obalu - autorské práva kapitalistov zo Západu neboli pre socializmus nijakým problémom a bez vážnejších ťažkostí sa porušovali.
Výnimky potvrdzovali pravidlo a osobitú kapitolu tvorili textilní výtvarníci, ktorí vytvárali originálne odevy - malé umelecké diela. V UBOK-u, ako sa inštitúcii hovorilo medzi ľuďmi z brandže, totiž vznikali aj pozoruhodné návrhy. Pre toho, kto chcel ukázať svoju kreativitu, bol zdrojom informácií. Pre toho, kto sa viezol, bol návodom. V UBOK-u sa totiž "učili" návrhári z vývojových dielní odevných podnikov z celého Československa. "Každý rok nám ľudia z UBOK-u dávali školenia a na modelkách predvádzali fantastické šaty," spomína odevná dizajnérka Dagmar Hilbertová. Vo Vývojovom a modelovom stredisku národného podniku Makyta Púchov v Bratislave pracovala vyše desaťročie.

Móda na papieri
Paradoxom vtedajšej doby bolo, že v obchodoch ste naozaj zaujímavé oblečenie nezohnali. Informácie o kúpacích plášťoch potlačených kašmírovými vzormi od Gianniho Versaceho, sukniach pre mužov od Jeana-Paula Gaultiera či legínach s nakresleným penisom od Vivienne Westwoodovej tak iba v ojedinelých prípadoch mohli padnúť na úrodnú pôdu. Otvorene sa priznať k inšpirácii "západnou" módou nebolo v čase diktatúry prípustné a v bežnej konfekcii, samozrejme, ani možné. Gaultierove, Muglerove, Lagerfeldove či Lacroixove kreácie boli špičkou módneho dizajnu. Udávali tón. Ten však najmä v slovenských podmienkach nemal takmer žiadnu šancu zaznieť. "Zaujímavé a nápadité kolekcie z módnych prehliadok sa väčšinou dostávali do výroby iba v limitovaných sériách, alebo vôbec nie," hovorí šéfka Slovenského centra dizajnu Katarína Hubová. Dôvod?
Snahu odlíšiť sa nemalo veľa ľudí. Riskovali totiž neželanú pozornosť nadriadených v duchu hesla: Kto vytŕča z davu, odtnime mu hlavu. Podľa Hilbertovej zohrala svoje tiež skutočnosť, že s móda zaujímala najmä ľudí z väčších miest. "Navyše, nakúpiť veľa skutočne zaujímavých kabátov by znamenalo ubrať im punc jedinečnosti," vysvetľuje. Obchody a obchodné domy si na takzvanom predvýbere fazón vyberali z ponuky nielen to naj, ale hlavne nevýraznú klasiku. Zástupcovia odevných podnikov a obchodov sa niekoľkokrát do roka stretli v Prostějove, Liberci či Trenčíne a objednávali si presné počty z jednotlivých fazón, čiže odevov. Kvalitné odevy sa tak dostávali do výroby v malých sériách a boli, samozrejme, drahšie. Jedno však československým odevným podnikom nemožno podľa šéfky centra dizajnu Hubovej uprieť: "Základný sortiment vedeli ušiť kvalitne."

Jedinečnosť v Diele
Ak v tom čase niekto túžil naozaj po originálnom kúsku, musel navštíviť Dielo. Jedine tu sa podľa Hubovej dali kúpiť autorské veci. Skôr ako sa dostali do obchodu, však museli prejsť sitom výtvarnej komisie. Tá rozhodovala, či sa odev bude alebo nebude predávať. Pojem módny dizajn či odevní dizajnér existovalo len v slovníku. Módu v tom čase tvorili výtvarníci a textilní dizajnéri, ktorí museli každý návrh písomne zdôvodniť, opísať a oceniť. Ak komisia povedala áno, šaty sa dostali do Diela, kde si ich mohol kúpiť aj bežný smrteľník. Keďže išlo o originál, cena bola vyššia ako v prípade bežne dostupnej konfekcie. Módnemu dizajnu sa venovali napríklad Jozef Bajus, Michaela Klimanová-Trizuljaková, Marta Bošelová, Mária Balážová, Júlia Sabová, Anna Bohatová, Iveta Ledererová či Lea Fekete.

Šitie, štrikovanie, pletenie
Osobitnú kapitolu v odievaní 80. rokov tvorilo domáce šitie. V obchodoch nebolo z čoho vyberať. Každá druhá žena mala doma šijací stroj a za pomoci strihových príloh z módnych časopisov "vyrábala" sukne, blúzky či dokonca kabáty. Rozšírené bolo tiež štrikovanie či pletacie stroje. "Móda sa vytvárala doma," zdôrazňuje Hubová. Šilo sa podľa časopisov Móda, Dievča či Dorka. K najvychytenejším patrili Burda a Neue Mode. Získať ich nebolo pre bežného smrteľníka jednoduché - predávali sa na meno v oddeleniach zahraničnej tlače. Niektoré ženy sa aj vďaka domácemu šitiu vypracovali na špičkové profesionálky, ktoré si po novembri ´89 si otvorili obchody s vlastnou kolekciou. Takto vznikla v roku 1991 aj značka Twigi a vďaka nezameniteľnému štýlu žije dodnes.

Divoké disco v sivom
Dlhé pletené svetre so širokými rukávmi a legíny v sýtych farbách. Blúzky s netopierími rukávmi, saká pánskeho strihu s vypchávkami pár centimetrov pod sukňou a čižmy nad kolená. Nohavice mrkvového strihu, zakasané svetre s veľkými rukávmi, bundy do pása, biele ponožky a mokasíny. Tak sa obliekali ľudia v Československu 80. rokov.
Mužom i ženám padala do tváre hustá ofina. Nežné pohlavie však dávalo prednosť silnej trvalej. Mejkap bol výrazný a fenoménom doby boli pery orámované ceruzkou s tmavším odtieňom ako rúž. Zohnať však nejaké šminky nebolo v tom čase vôbec jednoduché. V Tuzexe sa podľa pamätníčok predávala za bony talianska kozmetika Pupa. Bratislavčanky mali oproti ostatným ženám výhodu - na Laurinskej ulici si mohli za neuveriteľných 60 korún kúpiť rúž. Mihalnice sa maľovali čiernou tekutinou vo fľaštičke pod názvom Brillcil, ktorá keď kvapla do oka, tak ste mali pocit, že oslepnete.
Spreje BAC boli iba náznakom vône, v tomto segmente kraľoval parfum Moschus. Maďarská voňavka Exotic sa používala iba v nevyhnutných prípadoch. Tá, ktorá mala Krém 21, bola hviezdou. O sprchových géloch či telových mliekach sa nikomu ani nesnívalo. Ženy používali Marínu zabelenú v červenobielom plaste za 1,50 Kčs, v lepšom prípade Niveu. Chĺpky na intímnych miestach a v podpazuší si holili iba veľmi skúsené ženy. Okázalý svet luxusnej, nenásytnej a pestrej módy kraľujúcej vo svete 80. rokov, v ktorom sa zmazávali hranice medzi mužom a ženou, bol na míle vzdialený komunistickej šedi. Hoci ten, kto chcel, si našiel aj v týchto uniformných časoch svoj vlastný výraz. "V krajinách východného bloku sme totiž neboli celkom out," uzatvára Hubová.

Hladní po móde
Aj preto sa po páde železnej opony rozkrútil kolotoč módy naplno. Mnohé kreatívne ženy si otvárali salóny s vlastnou módu, z ktorých však prežili iba najkvalitnejšie. Módne prehliadky Ivety Ledererovej, Ley Fekte, Lýdie Eckhardt, Fera Mikloška či Renáty Ormandíkovej boli prestížnou spoločenskou udalosťou. Módni dizajnéri boli v pozornosti médií a ich meno poznali aj tí, ktorí sa dovtedy o módu veľmi nezaujímali. Neplatilo to iba pre slovenskú metropolu, ale aj menšie mestá na celom Slovensku. V neznámom Rakovci nad Ondavou vznikla úspešná značka Life Line, ktorá sa v súčasnosti teší záujmu nielen na domácom trhu, ale aj v zahraničí. Vysoký štandard si udržuje aj značka Trek Sport, ktorá v roku 1995 začala s výrobou ruksakov. V Ružomberku vznikla kvalitná značka Móda Plus, ktorá robila vlastné módne šou v Dolnom Kubíne. V Kežmarku to bol Hankin salón, z ktorého si vyberali na prestížne spoločenské udalosti večerné róby aj vtedajšie celebrity. Móda sa stala veľkolepým divadlom, ktoré vtiahlo každého. Roztrhlo sa vrece s butikmi, ktoré však najmä v menších mestách ponúkali oblečenie pochybnej kvality. Konečne si však bolo možné vybrať - a to zatiaľ stačilo.
Módny ošiaľ však začal v druhej polovici 90. rokov upadať. Dôvod? "Začali sa otvárať veľké obchodné reťazce a malé firmy strácali zákazníkov," vysvetľuje Hubová. Slovenský trh zaplavili svetové značky, ktoré ponúkali šaty pre všetky sociálne skupiny. Situácii nepomohol ani boom lacného i značkového tovaru vyrábaného v Číne.
O tom, či bude aj v budúcich rokoch žiť slovenský dizajn, rozhodneme sami. Dôležité je uvedomiť si, či chceme byť aj naďalej uniformní, hoci nemusíme. A stavíme na kvalitu a osobitosť. Potenciál na to máme - mladí módni návrhári ako Boris Hanečka, Lukáš Klimička, Mária Štraneková či Andrea Kvasnicová.