Slová jeho piesní ovládajú skalní fanúšikovia country a folku, ale aj tí, ktorí v 90. rokoch iba pravidelne počúvali rádio. Pred desiatimi rokmi vypredal štadión na Strahove, dnes na davy desiatok tisícov divákov len spomína. Pre prázdne miesta na koncertoch však neupadá do depresie. Svojej sláve odmieta priradiť prívlastok zašlá. Pre hŕstku pozostalých je stále kráľom. Aktuálne turné s bratom Františkom, usporiadané pri príležitosti jeho šesťdesiatky, si zjavne užíva.
Prečo má český spevák slovenského manažéra?
- Tiež by ma to zaujímalo! Môj manažér je jedným z tých kvalitných ľudí, ktorí robia v kultúre. Sám píše hry. Nejako rozpoznal, že nám to spolu bude lepšie myslieť... Naozaj neviem. Skrátka, jedného dňa som mal slovenského manažéra a odvtedy som rád, že ho mám.
S predchádzajúcim ste neboli spokojný?
- Predtým som mal Čecha, ktorý rýchlo pochopil, že s nami sa nedá jednoducho zbohatnúť, a tak sa rozhodol robiť niečo úplne iné. A zbohatol. Viete, dnes je kultúra ambivalentná - raz hore, raz dole. Nedvěd je na tom dobre, ale jeden muž, jeden umelec manažéra neuživí. Musí mať troch - štyroch, a to už je strašná práca. Na koncerte raz vypredáme Pasienky, inokedy... ...niežeby ľudia neprišli, ale napríklad chýba dvadsať miest. Alebo je divákov len tristo. Chýbajú, pretože svet je dnes taký: Nedvěd - Nenedvěd, Gott - Negott. A manažér, pokiaľ nemá hlbší vzťah k tomu, čo muzikant robí, sa mu venovať nebude.
Bolo to niekedy lepšie?
- Bolo. Neviem, ako na Slovensku, ale keď sa v Česku prebúdzal svet do toho obrovského nadšenia pre všetko, čo bude, my - ja a brat František - sme boli jedni z mála vyvolených. Nemali sme nedostatok divákov, naopak, ich počet rástol a rástol, až sme celé roky hrali pred vypredaným obecenstvom. Ale len dovtedy, kým ľuďom nedošlo, že sloboda a demokracia nie sú zadarmo. Keď pochopili, vrátili sa koncerty s päťdesiatimi voľnými miestami.
Čo ak sa ľudia jednoducho presýtili?
- Nie, to nie je o raste či klesaní popularity, to je stav. Buď v Boha veríme a nebudeme sa presviedčať, že je, alebo sa chceme presviedčať, ale potom už v neho nemôžeme veriť, pretože nie je hmatateľný. Presne tak nie je hmatateľná kultúra. Buď urobíte koncert a počkáte, či ľudia prídu, alebo ho preventívne nebudete robiť, aby ste neboli sklamaní. Mnoho veľkých kapiel absolvuje desať - dvadsať šnúr do roka. Majú ich vopred zaplatené sponzormi, keď zistia, že tri sály nie sú vypredané, naženú fanklub z celého kraja, takže vždy je plno, vyzerá to pekne, hotovo! To asi nie je spôsob Jana Nedvěda, kapely Spirituál kvintet a im podobných. Naša práca je krásna práve tým, že stále chodíme k ľuďom. Často to bolí, niektoré hotely nestoja za veľa, ale s tým sa nedá nič robiť. Napriek všetkému máte dennodenný pocit šťastia, že ste prišli za ľuďmi a povedali: "Tak som tu!"
Českí novinári s radosťou porovnávali váš vypredaný koncert na Strahove spred desiatich rokov s nedávnym vystúpením v Šumperku, kam prišlo pár desiatok ľudí...
- To nebola pravda! Bolo to tak, že človeku v Šumperku prišli na koncert jeho undergroundovej kapely traja ľudia a on bol strašne urazený, že na nás prišlo tristo, tak rozhlásil, že sme mali päťdesiat divákov. To sú klebety! Myslel som si, že vytiahnete Pavlínku (spevákova 25-ročná priateľka, pozn. redakcie) alebo niekoho iného...
Aj na bulvár dôjde!
- Keď som rok po mŕtvici koncertoval, jeden novinár o mne napísal, že nie som schopný ani poriadne hovoriť, tak prečo vraj leziem na pódium. Pravda, vtedy som to nebol úplne ja, ale hovoril som. Ľudia ako tento novinár majú úplne iné myslenie ako my. Ale možno práve oni nás dostali k slobode, pretože vedia byť drzí na každého, vždy a všade majú jasný životný cieľ. On nedokáže prežiť, že na Velvet Underground prišli dvaja ľudia a na Nedvěda stovky. Ale možno práve vďaka nemu tu dnes nie je Husák. Môžete sa však presvedčiť, že máme jedny z najvypredanejších koncertov. Mnohým iným rušia predstavenia, ľudia nemajú záujem.
Čím si ten nezáujem vysvetľujete?
- Nekultúrnosťou.
Chcete povedať, že v čase, keď ste vypredali Strahov, sme boli kultúrnejší?
- Pred desiatimi rokmi ľudia verili, že všetko okolo nich je len pre nich. Preto chodili a kričali: "To je dobré!" A keď pochopili, že to nie je pre nich, že oni sú tu pre seba, povedali si, že sa na to môžu vykašľať, že nejaký Nedvěd ich nemusí zaujímať. Ich deti dnes spája techno, pretože tam nestojí nič proti ničomu, tam sú len v nejakom duchovnom vzplanutí.
Ak ste rok po mŕtvici neboli sám sebou, dnes sa už cítite inak?
- Neviem, asi áno. Mám za sebou ďalšie platne. Pomáhalo mi, že som hral medzi ľuďmi. Keď niekde rok a pol len tak ležíte, musí sa to na vás prejaviť. Niekde bola slabosť. Ale hneď som predal stotisíc kusov platní, pretože ľudia cítili, že Nedvěd sa vracia. Tým, ktorí vás nemajú radi, to však nevysvetlíte. Rozhodol som sa a drel som. Každý deň som prešiel päť kilometrov. Kto vie, čo je mŕtvica, dokáže si predstaviť, čo človek musí urobiť, aby sa z nej dostal. Na pomoc inému českému spevákovi, ktorého tiež ranila mŕtvica, sa usporadúvali charitatívne koncerty, mne sa snažili ublížiť.
Myslíte si, že vám niekto chcel úmyselne škodiť?
- Jedného z nich som videl. Nie je to o ňom ani o mne. Je to o našich odlišných názoroch na svet. Ja o ňom nič nehovorím, pretože ma nezaujíma, on o mne áno, pretože som populárna osoba. Oni mi nikdy neodpustili tie televízie, v ktorých som vystupoval. Dodnes mám kvôli nim zatvorené dvere v ČT. To sú oni! Oni to držia. Oni si určili, že budú mocní, že ČT bude v ich rukách. Neviem, kto im to dovolil. Pozrite sa na nich! Typické vlasy do uzla, náušnice, množstvo slangových výrazov, aby vyzerali... A zásadne si do relácií pozývajú hostí, ktorí nikdy nikoho nezaujmú, pretože sa ešte iba názorovo hľadajú. A on práve to chce: "Ako kreslíte sklom na telo?" Takí ľudia obsadili televízie. Ten človek nemá zlý úmysel, len si myslí, že je nespravodlivé, keď vystupujem a keď mám publikum. On chce, aby tu boli undergroundové kapely, ktoré mu sedia, ktoré bojujú... Ja, s dovolením, bojujem tiež, ale môj boj ho nezaujíma.
To znie trochu paranoidne. Čím ste si mohli vyslúžiť takú antipatiu?
- Kedysi dávno som mal koncert, na ktorom som uvítal kapitalizmus, ale povedal som, že ho nemám rád, pretože ho na rozdiel od iných trochu poznám a myslím si, že by sme predsa len mali smerovať niekam inam. Nie pre režim, ale pre ľudí, ktorí v ňom môžu fungovať. V kapitalizme víťazia lož a podvod a hrubosť, pretože demokracia proti nim nemá zbrane. Sme len na začiatku.
Poznáte systém, v ktorom sa vôbec nekradne, neklame...?
- Taký režim mal Hitler a komunisti na začiatku. To sú však odporné režimy. My by sme chceli demokratický systém a zároveň systém s krásnymi bariérami. Aby každý, kto urobí čokoľvek proti druhému, bol za to naozaj spravodlivo potrestaný.
Ľudia predsa nie sú anjeli...
- Pýtate sa ma na spravodlivý svet. Ja viem, že nie sú anjeli, a preto hovorím, že sme na začiatku, preto to s ničím nemôžeme porovnávať. Polovica vášho národa milovala Mečiara, polovica nášho národa zbožňuje Paroubka. Dvoch úplne rovnakých ľudí. Sú tvrdí a neviemakí. Ako sa s ľavičiarmi chcete baviť o humanizme, dobre alebo o treste? Oni budú vždy trestať zo svojho pohľadu. Pravičiari zasa nechcú trestať nikoho, a to je azda ešte horšie. Myslím si, že spravodlivý systém bude viac ľavý ako pravý. V USA je napoly ľavicový, krásny demokratický systém. V každom bežnom meste majú dobrého starostu, policajt je na druhom mieste, neexistuje kriminalita... Nikto nekradne, ľudia chodia do práce a majú sa dobre. Nemusia pracovať, ale v tom prípade im okolie dá najavo, že sú príživníci. Dajme tomu, že sa to niekedy dostane aj k nám.
Nechcete svoje politické názory prezentovať v piesňach?
- Nie, politike som sa vždy len prizeral. Pretože "nikdy nežil jsem moc pěkně, hříchu mám, že kdybych spočítat je chtěl...". Viete, ja viem, čo ste mi urobili, to neprekáža, ale keby ste mi niekedy povedali prepáč... O tom sú moje pesničky: milujem ťa, bol som ti neverný, nehnevaj sa, stále ťa milujem. Keby ste chceli povedať niečo pravdivé o systéme, nebolo by to inšpiratívne. Opisoval by som ľudí, ktorých mám rád, ale o tých nikto nemá záujem, nechcú ich, nebavia sa. Ten Čarnogurský! Keby ste ho mali za prezidenta, predsedu vlády, filozofa, riaditeľa všetkých divadiel, stále by to bolo málo na to, aký to je chytrý chlap. Ale nie, podľa vás je to zlodej, čiernokabátnik... To sú tie omyly. Mám o ňom začať spievať? Ľudia sa zdvihnú a odídu zo sály. Nikdy som také veci neťahal na platne. Pretože ľudia si ich nezaslúžia, nevedia, netušia...
Nemali ste ambíciu otvoriť im oči?
- Päťdesiat percent ľudí nechce mať otvorené oči, chce pracovať a mať pokoj a chce mať dosť peňazí a žiadne dane a sparťania chcú, aby niekto zničil Sláviu a nechcú prezidenta, lebo ten je pre nich úplný kretén. Vôbec nedomysleli svetové súvislosti. Ja skrátka neviem, ako im tie oči otvoriť tak, aby to nepôsobilo ako fašizmus. Pretože najjednoduchšie je povedať: "Urob to a to!" Ale to nejde.
Vaše piesne sú plné priateľstva, lásky, odpustenia... Nie je ich idyla opakom vášho osobného života? Prežili ste tri rozvody, nerozprávate sa so synom...
- To, čo hovoria médiá, nie je pravda!
Vôbec?
- Trochu musí byť, inak by som ich zažaloval. Ale môj život vyzerá tak, ako spievam. Možno som chvíľu nehovoril s bratom, možno dva týždne, mesiac, pretože mal toho dosť, chcel hrať. Keď však založil vlastnú kapelu, hneď bolo všetko v poriadku. Pred šiestimi rokmi som sa dal dokopy s Pavlínkou, žijem s ňou dodnes, vo vlastnom dome. So synom som sa rozišiel, to je pravda. V živote som však nemal žiadne dievča, ktoré by nemalo pätnásť rokov!
To je dosť nízka hranica...
- Áno. Ale oni o mne hovorili, že som pedofil.
Podozrievali vás zo vzťahu so 16-ročnou Luciou...
- Ale s Lucinkou som nikdy nič nemal. Ona aj povedala v nejakom časopise, že ma má rada, ale že nie som jej partner. Prišiel som do rodiny, kde bola dcéra a tá po mne okamžite vyštartovala. Ja som sa však bránil, hovoril som, že mám doma Pavlínku, že je to nezmysel. Nič som neurobil. Jej maminka mi napísala strašný list, pretože verila, že si ju vezmem...
Bude lepšie, keď sa vrátime k hudbe. Ktoré obdobie si najviac vážite?
- Aktuálne. V Spirituál kvintete bola perfektná partia skvelých ľudí, s ktorými sme robili obrovskú hudbu. Ale hudbu, ktorá nebola naša. Preto staviam dnešok nad včerajšok. To naj je teraz. S bratom sme hrali na Pasienkoch - počúvalo nás tritisíc ľudí, spievali si s nami. Mám šesťdesiat rokov, hudbu som veľmi pritvrdil, pretože vek so mnou hrá, už sa mi nechce len tak sedieť a spievať, už chcem trochu vyraziť do sveta.
Zvyčajne je to naopak.
- Viem, je to čudné, ale je to tak. Kde je väčší vrchol?
Možno tých 70-tisíc ľudí na Strahove...
- Vtedy to predsa nebolo o mne. Vtedy to bolo o pesničke. Vtedy sme ešte verili, že sa rádií chopí dobrá muzika, že nebudú jednostranné. Verili sme, že budeme počuť aj Hegerovú a Suchého. Aj dnes verím, že sa nám podarí pritiahnuť k sebe časť generácie, obyčajných chlapcov a dievčatá, ktorí povedia, že naozaj nie je dobre, keď sa kradne, keď politik zahýba... Ktorí nebudú chcieť byť len "skejťákmi" s dvomi náušnicami v ušiach. Chlapec je predsa krásny vtedy, keď je vzdelaný a chytrý, keď športuje. Vtedy je to človek, ktorého by som objímal, aj keď nie som homosexuál.
Ale uznáte, že medzi inteligentmi môže byť aj "skejťák" !
- Môže. Ale je to vzácna výnimka. Medzi vzdelanými a chytrými nájdete "skejťáka" len výnimočne. Človek má vedieť, že skejt je len časť jeho života, ale ako ich ja poznám, oni skejt považujú za svoj životný názor. To im však vysvetlia až ich ženy!