Milton Friedman -- nepriateľ štátu číslo jedna

Svojou prácou ovplyvnili svet ekonómie a boli za ňu odmenení najžiadanejším vedeckým ocenením - Nobelovou cenou.
Podujatie v Lindau je prvým historickým stretnutím nositeľov Nobelovej ceny za ekonómiu, ktorí tu od stredy do soboty diskutujú so študentmi z 34 krajín o problémoch slabo kvalifikovaných ľudí v prosperujúcich štátoch, o kladoch a záporoch jednotnej svetovej meny a perspektívach ázijských "tigrov". No diskusie sa nebudú točiť iba okolo makroekonomických otázok. Na programe sú aj čisto vedecké problémy, napríklad teória hry, teória portfólia či základné otázky pri hodnotení ekonomických modelov a teórií. A hoci laureáti majú úplne voľnú ruku pri výbere tém prednášok, ako jednoznačné ťažisko sa vykryštalizovala téma globalizácie.
Stretnutie v Lindau okamžite vyvolalo špekulácie, že by malo ísť o druhý Davos. Niekoľko centrálnych bánk totiž údajne chcelo v spolupráci s Nobelovou nadáciou etablovať v Lindau sympózium "s potenciálom Svetového ekonomického fóra". Všetko sú špekulácie, ktoré organizátori okamžite dementovali. Je to pravda. S elitným stretnutím najvýznamnejších osobností hospodárskeho, politického a finančného života, ktorí sa vo švajčiarskom Davose izolujú od vonkajšieho sveta, nemá podujatie v Lindau nič spoločné.

Vplyvný guvernér americkej centrálnej banky, Federálneho rezervného systému (Fed), Ben Bernanke mal v októbri 2003 veľký problém. Študentom ekonómie mal vysvetliť revolučné práce Miltona Friedmana. Úloha hraničila s nemožným a Bernanke ju prirovnal k študentom, ktorí sa prvýkrát stretli s dielom Williama Shakespeara a nerozumeli, čo je na ňom také úžasné. Podľa Bernankeho si študenti mysleli, že Friedman len zoradil za sebou všeobecne známe citáty.
Porovnanie Friedmana so Shakespearom pokrivkáva v tom, že Friedman bol pre ekonómiu a hospodársku politiku pravdepodobne dôležitejší než spisovateľ pre angličtinu. Ak existuje človek, ktorý rozhodujúcim spôsobom ovplyvnil doteraz platné zákony ekonómie, tak je to práve Friedman. Podľa jeho spolužiaka a neskoršieho kritika, nositeľa Nobelovej ceny Paula Samuelsona, sa mu podarilo podstatne zmeniť základné smery národohospodárstva.

Revolučná práca outsidera ekonómie
Dlho to však tak nevyzeralo. Keď Friedman v roku 1962 vo veku 50 rokov vydal 202-stranovú knihu s titulom Kapitalizmus a sloboda, bola to práca skutočného vedeckého outsidera. V čase, keď hlavným smerom bol tzv. keynesianizmus a aktívna konjunkturálna politika bola alfou a omegou vedcov i politikov, rozbil Friedman takmer všetky platné pravdy. Tvrdil, že šafárenie štátu a jeho zásahy do trhových mechanizmov po skončení 2. svetovej vojny spôsobili všetky problémy, ktoré mali byť vyriešené: slabý hospodársky rast, vysoká inflácia a nezamestnanosť.
"To, čo neodkladne potrebujeme, je obmedzenie vplyvu štátu," zdôrazňoval Friedman začiatkom 60. rokov. S vyššími výdavkami a nižšími úrokovými sadzbami môže štát ovplyvniť reálne hospodárstvo iba krátkodobo, znelo základné tvrdenie. Strednodobo sa vplyv verejných výdavkov na podporu ekonomiky stráca a striedanie ťažiska medzi infláciou a nezamestnanosťou nie je možné dlhodobo.
"Inflácia," hovorí jedno z najdôležitejších Friedmanových tvrdení, "je vždy a čisto menový fenomén." Znehodnocovanie peňazí preto vôbec nesúvisí s agresivitou odborov, chamtivosťou spoločností či ropnými kartelmi. Inflácia vzniká vždy vtedy, keď peňažná zásoba rastie rýchlejšie než tvorba pridanej hodnoty v reálnej ekonomike. Keynesom vypracovaná anticyklická fiškálna politika, ktorú západné vlády v 60. rokoch využívali na riadenie konjunktúry, preto podľa Friedmana nemôže spoľahlivo fungovať. Najlepšie, čo môžu štát a centrálna banka urobiť pre rast a zamestnanosť, je dať ruky preč od trhových procesov a namiesto toho vytvoriť stabilné ekonomické rámcové podmienky.
Na ochranu peňažnej politiky pred intervenčne orientovanými politikmi Friedman navrhuje jednoduchý recept: peňažná zásoba má každoročne stúpať o tri až päť percent. Kontrola rastu peňažnej zásoby totiž znamená aj kontrolu inflácie.
A cenovú stabilitu Friedman označuje za hlavný predpoklad vysokého hospodárskeho rastu.

Problém je štát
Friedman tak vytvoril takmer všetky argumenty, ktoré od konca 70. rokov dominovali politickým diskusiám v USA a vo Veľkej Británii a o 20 rokov neskôr sa objavili aj v nemeckom reformnom programe Agenda 2010.
Fed a jeho vtedajší prezident Paul Volcker sa na jeseň roku 1979 upísali radikálnemu boju proti inflácii a o rok neskôr americkí občania zvolili za prezidenta Ronalda Reagana. Jeho hospodárska politika sa orientovala podľa Friedmanových základných poučiek - znižovania daní a privatizácie. Reaganov prejav pri preberaní úradu mohol pokojne pochádzať z Friedmanovho pera: "V súčasnej kríze štát nie je riešením problému. On je ten problém."
V máji 1981, krátko po nástupe prezidenta do funkcie a v strede hospodárskej krízy, si Friedman trúfol predpovedať: "Ak sa budú dodržiavať všetky moje odporúčania, o štyri až päť rokov splníme ciele stabilného hospodárskeho rastu a nízkej inflácie." A mal pravdu. Sporná "reaganomika" znamenala začiatok dovtedy najdlhšieho obdobia hospodárskeho rozmachu v histórii USA. Do roku 1988, na konci Reaganovho funkčného obdobia, vzniklo 17 miliónov nových pracovných miest a reálny ročný rast dosahoval v priemere 4,2 percenta.

Rozporuplná osobnosť
Aj napriek tomuto prínosu je Friedman nielen najslávnejším, ale aj najrozporuplnejším ekonómom našich čias. Napríklad v 70. rokoch sa neštítil radiť čílskemu diktátorovi Augustovi Pinochetovi, hoci vo všetkých svojich dielach opakovane zdôrazňoval, ako veľmi je dôležitá "vzácna a citlivá rastlina menom sloboda".
Ani neutralita vedy nerobila na Friedmana veľký dojem. Hranica medzi nezaujatou vedou a ideológiou nebola v jeho prácach vždy jednoznačná. Jeho hlavné dielo, Kapitalizmus a sloboda, sa začína akýmsi vyznaním viery: "Vedecká sloboda je nevyhnutným predpokladom na politickú slobodu."
Kritici mu vyčítajú aj akýsi vedecký absolutizmus. Napríklad, Samuelson sa kedysi sťažoval: "Bohovia ho obdarili všetkými mysliteľnými talentmi, len nie talentom neistoty." Na druhej strane samotný Friedman varoval svet pred svojou omylnosťou. V roku 1976 pri udeľovaní Nobelovej ceny, na vrchole svojho triumfu, poukázal na to, že v ekonómii neexistujú isté vedomosti, iba predbežné, nedokázateľné hypotézy. A svojich kolegov vyzval, aby jeho teórie vyvrátili. "V ekonomických aj prírodných vedách narastá rozsah pozitívnych poznatkov, keď predbežná teória zlyhá. V takom prípade sa totiž rozoberajú všetky hypotézy dovtedy, kým niekto nepredloží novú, ktorá elegantnejšie alebo jednoduchšie vysvetlí fenomén, ktorý spôsobil taký rozruch." (hn/sz)

Osobné údaje
Milton Friedman sa narodil 31. júla 1912 v Brooklyne, New York.

Kariéra
1928 -1932 - štúdium ekonómie na Rutgers University v New Jersey
1932 - diplom ekonómie na University of Chicago
1941 - 1943 - ekonomický expert amerického ministerstva financií
1946 - dizertácia
1946 - 1983 - profesor na University of Chicago
1976 - Nobelova cena za ekonómiu

Najdôležitejšie diela
- Capitalism and Freedom (1962)
(Kapitalizmus a sloboda)
- Monetary Trends in the United States (1963)
(Menové trendy v USA)
- The Counterrevolution in Monetary Policy (1970)
(Kontrarevolúcia v menovej politike)
- Optimum Quantity of Money and other Essays (1969)
(Optimálne množstvo peňazí a ďalšie články)
- Free to Chose (1979)
(Sloboda voľby)
- Tyranny of the Status Quo (1984)
(Tyrania status quo)