Nikdy mi nebolo jasné, prečo ľudia behajú. Veď ich nikto nenaháňa. A navyše je miera zábavnosti tohto športu porovnateľná
so státím v rade v supermarkete, keď vás spolustojaci neustále „štuchá“ do chrbta bagetou zo svojho košíka. Pri predstave, že
niekto dokáže behať hodinu v kuse, som spravidla nevedomky dospel k úvahám o jeho duševnom zdraví.
A tak som to vyskúšal. V starých teniskách a vo vyťahaných kraťasoch som sa prinútil odbehnúť svojich prvých päť kilometrov. A prežil som.
Pri ďalšom pokuse som zvýšil latku na desať kilometrov, čo sa odrazilo na preliačenine po stĺpiku na zadnom nárazníku môjho auta. Skrátka nebol dobrý nápad krátko po dobehu sadnúť za volant, keď kvôli bolesti v lýtkach nie ste schopní zošliapnuť brzdový pedál. Ani toto znamenie osudu som však nerešpektoval.
Snímka: ilustračná, archív
Troska a víťaz v jednom
Postupne som si zvykol, že hodina „koncentrovanej nudy“ (rozumej: behania) sa stala bežnou súčasťou môjho života. V mestskom prostredí je beh dobrý spôsob, ako zo seba za 60 minút spraviť fyzickú trosku a duševného víťaza v jednom. Zjavne nie som jediný, kto takto uvažuje, keď že podobných zúfalých hrdinov sa každý rok objavuje čoraz viac. Zlom nastal minulé leto, keď sa mi neuvážene podarilo prijať kamarátovu výzvu, aby sme sa prihlásili na maratón.
Nikdy predtým som nezabehol ani polovicu tejto vzdialenosti, malo to však čaro posúvania hraníc vlastných možností. A úprimne – načo si stanovovať dosiahnuteľný cieľ? Hodina príjemného poklusu sa postupne začala meniť na hodiny tréningu a voľnočasová zábava na otravnú povinnosť. Svalovica a „námornícky“ štýl chôdze po schodoch sa stali mojimi nerozlučnými spoločníkmi. Mojou životnou túžbou sa stalo, aby už bolo po tom, nech sa už nemusím takto zbytočne týrať. Potom som to však zažil na vlastnej koži.
Tri mesiace prípravy stáli za to
Prišiel deň štartu a ulice zaplavili tisíce bežcov. Unikátna atmosféra a pozitívnej energie toľko, že napriek tomu, že som bol len jedným z mnohých, cítil som sa ako člen hokejového A mužstva. Nesúperil som s ostatnými, naopak, to oni mi pomáhali nájsť v sebe zvyšky síl a v pravidelnom rytme klásť nohu pred nohu. Vďaka nim som mohol dobehnúť do cieľa vzdialeného neuveriteľných 42 kilometrov. Kvôli tomuto jedinému behu stála všetka tá trojmesačná príprava za to.
Na jednej strane som si splnil životný sen, na druhej som dúfal, že sa už konečne budem môcť vrátiť k „normálnemu“ životu. Nestalo sa. Jednoducho mi to nedalo. Už po pár týždňoch som sa prihlásil na ďalší maratón, takže teraz opäť musím v pravidelných intervaloch svoj voľný čas venovať „koncentrovanej nude“ a rozmasírovávaniu boľavých nôh. Opäť nadávam sám na seba a sľubujem si, že takúto hovadinu už nikdy neurobím.
Obávam sa však, že to nemusí byť tak úplne pravda... Behanie, a najmä na dlhé vzdialenosti, má v sebe silné čaro, keď človek zo seba doluje posledné zvyšky síl a napriek tomu, že je skalopevne presvedčený, že ďalší krok už nespraví, predsa pred seba tú nohu položí. Je to obdivuhodné víťazstvo samého nad sebou. Preto všetkým prajem dostatočne pevnú vôľu na to, aby sa rozbehli, aj keď ich nikto nenaháňa.