Ján Drgonec, bývalý ústavný sudca o programovom vyhlásení vlády:
Programové vyhlásenie vlády má niekoľko častí s rozdielnou mierou konkrétnosti.
Prvá časť o právnom štáte a legislatívnom procese je natoľko všeobecná, že viac pripomína
voľné pokračovanie Rozprávok starej matere, ako nepredstieraný, reálne kontrolovateľný
program na štyri roky, ktoré má vláda SR zotrvať vo funkcii.
Horšie, ako táto časť, sú niektoré nasledujúce časti. Vláda SR v nich sľubuje prípravu dvoch
ústavných zákonov: ústavného zákona o preukazovaní pôvodu majetku a ústavný zákon o
tvorbe ústavného súdu. Súčasťou národného folklóru na Slovensku je prijímanie ústavných
zákonov iba podľa toho, či sa podarí dohodnúť deväťdesiat poslancov ochotných hlasovať za
návrh ústavného zákona. Z pohľadu ústavného práva vec zďaleka nie je taká jednoduchá.
Národná rada už v minulosti niekoľkokrát porušila ústavu prijatím ústavných
zákonov, lebo jej právomoc prijímať ústavné zákony nie je zďaleka taká voľná, ako to sám
parlament predstiera. Výsledkom je, že u nás platia protiústavné ústavné zákony.
Namiesto toho, aby sa vláda konečne dištancovala od tohto trendu, v programe sľubuje, že
ústavu poruší ďalšími dvomi ústavnými zákonmi. Obrovskú úlohu v ochrane ústavnosti tak
získava opozícia, bez koloborácie ktorej vláda ústavnú väčšinu na presadenie neústavných
ústavných zákonov nezostaví. Obávam sa však, že zostavenie „deväťdesiatky“ nebude
problémom v praxi, a tak ústava padne ďalej, hlbšie do suterénu.
Ústavný zákon o tvorbe ústavného súdu má očividne slúžiť na jediné – na posilnenie
partokracie v chode štátu. Tento zámer sa tají pod efemistickým označením „vyjadrenie
právomoci prezidenta v procese výberu“. Preložené do slovenčiny to znamená odstrihnutie
prezidenta SR od reálneho vplyvu na rozhodnutia politických lídrov o tom, koho si želajú mať
na Ústavnom súde SR. Inak povedané, má sa zabrániť opakovaniu toho, čo sa udialo nedávno
– prezident SR si dovolil odmietnuť vymenovať kandidátov Smeru, ktorých prednosťou bolo,
že si ich Smer želá v sudcovských talároch. Nuž sa ústava zmení tak, aby nemal šancu si
dovoľovať.
Pod zámienkou zvyšovania spravodlivosti si vláda kladie za cieľ vstupovať do organizácie
a postavenia súdnej rady. Sľubuje „posilniť občiansky prvok v súdnej rade“. Preložené
do slovenčiny ide o reprízu neúspešného pokusu ministerky Žitňanskej pri jej prvom pôsobení
vo funkcii ministerky spravodlivosti o zavlečenie zástupcov tretieho sektora do Súdnej rady
SR. Komunisti pred ňou chceli roku 2005 dostať do súdnej rady zástupcov odborov.
Odborári ani zástupcovia tretieho sektoru však nemajú v Súdnej rade SR čo hľadať. Tá má opodstatnenie tam, kde je profesionálnym orgánom, nie združením ambicióznych amatérov. Chyba Súdnej rady SR v existujúcej podobe spočíva v tom, že nemá právomoc rozhodovať o disciplinárnej zodpovednosti sudcov.
V pôvodnej podobe súdna rada ako orgán legitimity súdnictva vznikla práve kvôli rozhodovaniu o disciplinárnej zodpovednosti sudcov. Toto poslanie Súdna rada SR nikdy nedostala a programové vyhlásenie dbá, aby ho v najbližšom volebnom obdobé ani nedostala. Prípadných pochybovačov odkazujem na zmienku v programovom vyhlásení o zachovaní disciplinárnych senátov. Mimochodom, že
disciplinárna zodpovednosť na Slovensku nie málo rokov neexistuje, za to vďačíme
disciplinárnym senátom.
Tragické nie je, že toto všetko vláda sľubuje. Tragická je až predstava, že toto všetko vláda splní.