Pozrite sa, prečo je také ťažké nájsť spoločnú reč. A čo robiť, keď chcete argumentovať rozumne, píše český Technet.
"Ty si fakt volil Mažňáka? To si robíš srandu, spadol si na hlavu? Toho predsa môže voliť len úplný idiot!"(Poznámka redakcie: Mažňák bude nie je skutočné meno prezidentského kandidáta.)
Volebné výsledky sú skvelou pripomienkou toho, že ľudia okolo nás - často aj ľudia, ktorých máme radi alebo ich poznáme a rešpektujeme - majú úplne iné názory, ako my. Čo, iné! Hlúpe, šialené, evidentne zlé názory, chcelo by sa vám kričať. Vôbec nechápete, ako niekto môže mať taký odlišný názor, než máte vy.
Jediné vysvetlenie, ktoré vám v tej chvíli napadá, je, že je ten človek úplne mimo a vy ho teda nemusíte počúvať. Verte, že rovnaké nutkanie má ale aj druhá strana. Dôvody toho, prečo je nesmierne ťažké rozumne debatovať s ľuďmi, ktorí s nami nesúhlasia, sa ukrývajú hlboko v našom mozgu.
Nejde však len o politické názory. Ďalšie kontroverzné témy sa týkajú ekonomiky, vzdelávania alebo medicíny. Presvedčenie typu "očkovanie spôsobuje autizmus" alebo "zbrane zvyšujú/znižujú kriminalitu" si ľudia väčšinou úzkostlivo bránia. Napriek faktom.
Možno si hovoríte, že predsa viete, ako z toho von. Stačí, keď ľuďom z druhej strany ukážete čisté fakty. Lenže sa ukazuje, že to, čo sú pre jedného "objektívne fakty", to môže byť pre druhého "útok na jeho identitu". Mozog potom také fakty emotívne, v podstate reflexívne odmietne.
Prečo je také ťažké presvedčiť niekoho faktami?
Ľudia si často svoje názory tvoria nie na základe reálneho zhodnotenia objektívnych dát a argumentov. V ich rozhodovaní hrá úlohu celá rada ďalších vecí. Dôležitú úlohu napríklad hrá, aké názory sú obvyklé v skupine, ktorej je daný človek členom. Tento spôsob rozhodovania môžeme nazvať napríklad "skupinovou dynamikou" alebo "kmeňovými inštinktmi" (pozri výskum Richersona a Boyda v PDF).
Zvonku môže takéto rozhodnutie vyzerať iracionálne. Pre daného človeka ale je jednoduchšie zostať v rámci svojej skupiny - je to menej náročné ako mentálne, tak emocionálne.
Napríklad povedzme, že je niekto členom skupiny, v ktorej sú ľudia pevne presvedčení o tom, že Američania nikdy nepristáli na Mesiaci. Taký človek zrejme nebude otvorený dôkazom, ktoré pristátie človeka na Mesiaci jasne dokazujú. Namiesto toho ich označia za falzifikáty alebo manipuláciu, aby nemusel meniť svoj názor, a bude selektívne čítať len tie zdroje, ktoré jeho názor potvrdzujú.
Takýto záver je iracionálny, pretože ignoruje dostupné a overiteľné fakty. Z pohľadu skupinovej dynamiky ale taký záver dáva zmysel. Je bezpečnejšie súhlasiť s ostatnými súkmeňovcami a zostať zajedno s tými, ktorí vás obklopujú. A to napríklad aj napriek overiteľným faktom. Izolovať sa od zvyšku vlastnej skupiny kvôli tomu, že s nimi nesúhlasíte, je nepohodlné a nepríjemné.
Jednoduchšie je vybrať si fakty podľa toho, aký názor už zastávate. Vedci tomuto javu hovoria "potvrdzujúce skreslenie" (confirmation bias) a patrí medzi známe kognitívne omyly.
Mozog zahnaný do kúta sa agresívne bráni. Alebo rovno zdrhne
Problém je ale aj v našej hlave - náš mozog sa nás neustále snaží uchrániť pred novými informáciami, ktoré sú v rozpore s našimi názormi a mohli by znamenať ohrozenie našej identity. Keď sa dostaneme do styku s informáciami, ktoré idú proti našim názorom, mozog sa správa podobne, ako keby sme sa fyzicky ocitli v ohrození. To je dôvod, prečo mnoho ľudí reaguje tak agresívne na informácie, ktoré ich usvedčujú z omylu. A preto je také ťažké debatovať napríklad o politike racionálne a kultivovane.
Viacero štúdií tiež ukázalo na "efekt opačného účinku", tvz. backfire effect. Keď sa ľudia stretnú s faktami, ktoré sú v rozpore s ich pohľadom na svet, môžu zareagovať veľmi emotívne, s veľkou vervou a vo výsledku sa naopak ešte viac utvrdia vo svojom pôvodnom, mylnom presvedčení.
Napríklad štúdia Brendana Nyhana a Jasona Reiflera z roku 2010 ukázala, že je veľmi ťažké "opraviť" niečí mylný názor. Keď príde na ideologicky zaťažené témy, môžu mať naopak fakty trochu nečakaný efekt a utvrdia človeka v opačnom názore.
Vedci v štúdii z roku 2005 zisťovali, koľko ľudí si po prezentácii faktov "opravia" svoj omyl ohľadom zbraní hromadného ničenia v Iraku. Kým liberáli - ktorí zvyčajne nevolili prezidenta Busha, ktorého sa omyl predovšetkým týkal - nemali problém si svoj názor opraviť, konzervatívci naopak po korekcii omylu o zbraniach hromadného ničenia v Iraku o to viac verili.
Netýka sa to samozrejme len konzervatívcov. Sklon k tejto "obrane vopred vydobytých názorových pozícií" máme vo svojom mozgu všetci. Podľa tímu Jonasa Kaplana je dokonca možné zmerať mozgovú aktivitu človeka vo chvíli, keď sú mu prezentované dôkazy protichodné s jeho názormi: "Spochybnenie politického presvedčenia viedlo k zvýšenej mozgovej aktivite v oblastiach mozgu spojených so seba-reprezentáciou a odpojenia od reálneho sveta," píšu vo svojej štúdii. Zaznamenali tiež zvýšenú aktivitu v časti mozgu zvanej amygdala, ktorá hrá úlohu v prežívaní emócií, ako je strach alebo radosť. "Ukazuje sa, že emócie hrajú veľkú úlohu pri snahe uchovať si súčasný názor."
Tento efekt opačného účinku samozrejme nefunguje vždy a všade, a niektoré štúdie jeho prevalenciu spochybňujú. Je pravdepodobné, že záleží na téme. Pokiaľ ide o takú záležitosť, s ktorou daný človek spája svoju identitu (typicky politika, medicína, viera, stravovanie), potom je veľká šanca, že sa daný človek bude rôznymi spôsobmi brániť tomu, aby sa vyhol novým dátam, ktoré by ho prinútili zmeniť názor.
Neveríme tým, ktorí nie sú z "našej" skupiny
Svoju úlohu hrá tiež nedostatok empatie k ľuďom, ktorí nie sú "jedným z nás", teda patria - tak či onak - do inej skupiny. Ľudia, ktorí patria do našej skupiny, sú pre nás automaticky dôveryhodnejší. Máme pocit, že majú rovnaké záujmy, ako my, a môžeme im teda veriť. Psychológovia Everett, Fáberová a Crockettová v roku 2015 zhrnuli veľa experimentov, ktoré ukázali, ako sa ľudia správajú odlišne k jedincom zo svojej skupiny a ako k jedincom, ktorých vnímajú ako "tých druhých".
Obzvlášť alarmujúce sú potrebné štúdie, ktoré ukazujú, že k ľuďom "z inej skupiny" cítime menej empatie. Myslíme si napríklad, že ľudia ostatných rás pociťujú menej bolesti, než ľudia, ktorí vyzerajú viac ako my.
Pomocou funkčnej magnetickej rezonancie môžu dokonca vedci študovať, čo sa deje v našom mozgu, keď sledujeme video človeka pociťujúceho bolesť. V štúdii amerických vedcov, publikovanej v PLOS One, sledovali ľudia videoklipy hercov, ktorých tváre sa niekto dotýka buď ihlou, alebo vatou. Na základe týchto meraní vedci špekulujú, že sme prirodzene empatickejší k ľuďom, ktorí "sú ako my".
Nemusí ísť ale len o rasové rozdiely (kde je navyše v hre zrejme viac faktorov). Stačí, aby niekto fandil inému športovému tímu, a môžeme im prisudzovať iné vlastnosti, ako ľuďom, ktorí patria do "našej skupiny", ako ukázal tím Richarda Crispa. "Emócie, ktoré k ľuďom cítite, môžu byť kvalitatívne odlišné podľa toho, či ich vnímate ako členov svojej skupiny, alebo nie," píšu vedci v závere štúdie (PDF).
Ako z toho von? Fakty sú dôležité až v druhom rade
Pre mnoho ľudí môže byť zistenie, že "len holé fakty" na presvedčení protivníka nestačia, dosť prekvapivé. Alebo dokonca frustrujúce. Čo teda zostáva, keď nie objektívne, overiteľné fakty?
Podľa odborníkov na komunikáciu ale nie je dôvod k úplnej rezignácii. "Výskumy ukazujú, že existuje bod zlomu, a ani ľudia, ktorí odmietali zmeniť svoj názor, nie sú voči nepohodlným informáciám úplne imúnni," píše Redlawsk, Vicettini a Emmersonová v štúdii z roku 2010. Takáto zmena názoru je ale emocionálne vyčerpávajúca, čo čiastočne vysvetľuje, prečo sa do nej človeku nechce.
Pamätajte, že ľudia, ktorých chcete o niečom presvedčiť, majú reálne (či už racionálne alebo iracionálne) dôvody na to, aby u svojho presvedčenia zostali. Dokonca aj presvedčenie, ktoré sa vám zdá úplne nezmyselné, môže mať z pohľadu niekoho iného (vychádzajúceho z iných dát) logický zmysel alebo dokonca prínos.
Austrálski psychológovia John Cook a Stephan Lewandowski vo svojej knihe Debunking Handbook ("Návod na uvádzanie informácií na pravú mieru") odporúčajú prezentovať nie fakty, ale aj narativ, ktorý vysvetľuje, prečo sú tieto fakty dôležité. "Napríklad pri obhajobe podozrivého nestačí len povedať, že je nevinný. Aby bola obhajoba účinná, je tiež dôležité ukázať, kto teda zločin spáchal," píšu autori. Varujú tiež pred prehltením informáciami - efektívnejšie je vybrať niekoľko jasných informácií, než sa snažiť vyjadriť sa úplne ku všetkému naraz.
Dôležitá je napokon aj tá empatia. Ak vás bude daný človek vnímať a priori ako nepriateľa, ťažko bude počúvať vaše argumenty s otvorenou mysľou. Naopak ak ukážete, že ste na jednej lodi - alebo minimálne, že ho za nepriateľa nepovažujete a rozumiete jeho názoru - otvárate možnosť efektívnej komunikácie.
Nakoniec pripomeňme dôležitý - hoci nepohodlný - fakt. Všetko to, o čom sme doteraz hovorili, sa týka aj nás samotných. Hoci o tom nevieme, máme aj my v hlave hlúpe a nepravdivé presvedčenia. A tých, ktorí nás chcú presvedčiť o opaku, máme tendenciu odsudzovať alebo aspoň ignorovať. Vedci tomu hovoria kognitívna slepá škvrna (bias blind spot). Nestačí, že o týchto omyloch teoreticky vieme. Vyhnúť sa im v praxi vyžaduje ohromné a vedomé sústredenie.
Tak na to myslite, až sa zase s niekým budete hádať. Možno nie sú fakty na vašej strane a váš mozog vám to len všetkou silou tají.