Zmeny prichádzali postupne. Signály vysielala hlava, vysielalo ich telo. Čoraz menej ľudí mal rád on, čoraz menej ľudí malo rado jeho. Utekal do samoty a nahováral si, že je to prirodzené a nech všetci ťahajú do čerta. V práci a pred rodinou sa však snažil fungovať normálne: desiatky rolí, desiatky masiek. Raz to však prišlo. Šoféroval, s deťmi na zadnej sedačke, keď si zrazu uvedomil, že nedokáže ovládať vlastné ruky.
Udalosti, čo nasledovali po tomto panickom ataku, opísal špecialista na marketing Karel Novotný vo svojej knihe Neradost: „Dodnes si živo pamätám, ako sedím v ordinácii prestížnej pani doktorky psychiatričky v nízkom koženom kresle, ona za svojím masívnym stolom. Akokoľvek je vzrastom menšia než ja, v tom kresle som sa voči nej cítil strašne maličký. Rozprávali sme sa, vypytovala sa ma a potom položila ceruzku na svoje papiere, zložila si okuliare z nosa, milo sa na mňa pozrela a predniesla vetu, ktorá sa do mňa vrezala ako žiletka: „Pozrite sa, pán Novotný, je to síce ťažká depresia, prišli ste síce päť minút po dvanástej, ale pri troche šťastia to ešte zvládneme preliečiť a máte celkom slušnú šancu, že ešte niekedy v živote budete cítiť radosť.“ Čo by ste na takéto slová povedali vy?
Posadnutí výsledkami
Karel Novotný dodnes nevie, či depresiu uňho spustil práve syndróm vyhorenia. Vie však, že zamestnanie v tom celom zohralo významnú rolu. „Práve moja práca, moja obživa, potrebovala zásadnú premenu. Ale nebola to príčina, to by som tým prácam a mojim šéfom krivdil,“ komentuje pre HN magazín. „Mohol som si za to sám.“
Depresia a syndróm vyhorenia sú naozaj dve samostatné diagnózy (pričom len prvá sa ofi ciálne považuje za chorobu), to však nič nemení na tom, že tá prvá môže byť dôsledkom, prípadne spúšťačom druhej. Filozof Byung-Chul Han vo svojej knihe Vyhořelá společnost syndróm vyhorenia nazýva depresiou z nedostatku zdrojov.
Prvýkrát ho verejne spomenul americký psychológ Herbert Freudenberger, ktorý v šesťdesiatych rokoch vyhorel sám. Snažil sa zachraňovať ľudí z ulice, a čím viac sa mu to nedarilo, tým usilovnejšie na tom pracoval. Pozoruhodné je, že sa dokázal zo stavu vyhorenia vysekať sám. Rozprával si na diktafón, čo prežíva, a následne o tom písal.
Prišiel na to, že syndróm sa týka hlavne ľudí pracujúcich v takzvaných pomáhajúcich profesiách. Teda doktorov, zdravotníkov, učiteľov a sociálnych kurátorov, ktorí do remesla vkladajú kus svojej osobnosti. Zvyčajne očakávajú od svojej práce veľkolepé výsledky a sú posadnutí altruiz...
Zostáva vám 85% na dočítanie.