Z hĺbky starej takmer tri milióny rokov na nás hľadia oči vsadené pod mohutnými kostnými oblúkmi. Oči tvora, ktorý ešte donedávna neexistoval. Sám seba omnoho neskôr nazve človekom.
Chodí na Zemi podnes. Oči mu zostali nezmenené, no nadočnicové oblúky takmer vymizli. Evolúcia rozhodla, že ich viac nepotrebuje.
A čo by sme uvideli, keby sme sa vyklonili tri milióny rokov smerom dopredu? Ako bude vyzerať tvár, z ktorej na nás budú tie ľudské oči hľadieť ? Naozaj bude súčasťou omnoho väčšej hlavy, ako predpokladajú niektorí vedci?
Evolúcia je (aj) v našich rukách
„Rozvinutie zvitku“ alebo čítanie. Taký je pôvodný význam latinského slova „evolutio“. A pri uvažovaní o evolúcii sa mnohým ľuďom pred očami aj spontánne vynára podobný obraz: postupné odvíjanie zvitku. Je tu však ešte jeden podstatný moment: ten zvitok sa postupne nielen otvára, ale aj píše. Lebo evolučné dianie nemá vopred predpísané, čo bude ďalej.
„Je to čosi, čo prebieha neustále, bez toho, aby sme si to uvedomovali. A je to proces, ktorý nevieme zastaviť. To ma na evolúcii fascinuje asi najviac,“ hovorí pre HN magazín Michaela Dörnhöferová, evolučná biologička z Katedry antropológie Prírodovedeckej fakulty UK. O tom, aké ťažké je predvídať tvary a podoby, ku ktorým evolúcia smeruje, svedčí aj spomínaná hypotéza o ľudskej hlave.
„Istá skupina vedcov naozaj predpokladá, že budúce ľudské generácie ju budú mať oveľa väčšiu. Rozvoj mozgu totiž kráča ruka v ruke so zložením stravy, a tá naša...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.