S pojmom psychosomatika prišiel nemecký lekár Johann Christian Heinroth na začiatku 19. storočia. "Zameral sa na vzťah tela a duše vo svojom pojednaní o nespavosti. Neskôr sa medzi psychosomatické choroby počítali napríklad astma, žalúdočný vred, Crohnova choroba a ďalšie," hovorí pre Lidovky.cz Vladislav Chvála, predseda Spoločnosti psychosomatickej medicíny Slovenskej lekárskej spoločnosti J. E. Purkyně.
Nič tajomné
Dnes už sa podľa doktora Chválu o čisto psychosomatických chorobách nehovorí, skôr o psychosomatickom spôsobe stonania. "Môže sa prejavovať akýmkoľvek ochorením, ktoré nereaguje na bežnú liečbu. Potom je treba uvážiť, že v hre sú ešte iné faktory, možno psychické, vzťahové alebo duchovné. Tým sa pri bežnom vyšetrení zvyčajne pozornosť nevenuje, takže ani nevieme, čo za konflikty v rodine práve prežíva napríklad adolescent, ktorý prišiel s angínou. Pokiaľ mu pomohol penicilín a pár dní voľna, netreba nič riešiť. Ale ak má angínu šiestykrát v roku, tak by sme sa mali jeho životom zaoberať. Pozornosť, ktorú venujeme vhodným spôsobom práve kontextu, jeho individuálnej situácii a prežívaniu, môže viesť k zmene v jeho stonaní. Na riešení a uzdravení," vysvetľuje Vladislav Chvála.
Jeho prístup k pacientom môže vyzerať nekonvenčne. Pacient s týmto typom stonania totiž podľa neho potrebuje zažiť prijatie a pochopenie svojej jedinečnosti. "Nemožno to robiť ako na bežiacom páse. Potrebujeme zmysluplný rozhovor, ktorý privedie na svetlo nielen biologické fakty (kde vás to bolí?), ale tiež jedinečnú psychickú realitu (ako to prežívate?), ktorú nemožno oddeliť od vzťahovej reality (kto alebo čo je teraz najväčším zdrojom vášho napätia?). Vyše dvadsať rokov vyučujeme zdravotníkov takzvanú prácu s časovou osou. To je technika rozhovoru, ktorá umožní, aby sa subjektívna bio-psycho-sociálna realita pacienta stala obsahom prvého stretnutia. Neverili by ste, ako aj lekári s dlhou praxou sú prekvapení, čo všetko v živote pacienta spolu súvisí a že zdrojom väčšiny našich chorôb sú naše najbližšie vzťahy a ich prežívanie. Vôbec nič tajomné. O čo obyčajnejšie, o to ťažšie," líči doktor Chvála.
Kolotoč sa roztáča
Väčšina z nás má úplne iné skúsenosti. Ak medicína nič neobjaví, stávajú sa z nás simulanti a niektorí sú ešte posielaní na psychiatriu. "Rovnako ako psychiatrické poruchy je aj psychosomatické stonanie v našej spoločnosti stále stigmatizované. Ľudia oveľa lepšie znášajú ťažké telesné ochorenie, ktoré má jasné nálezy a je vidieť, ako nejasnou poruchu, ktorá ich však invalidizuje rovnako radikálne. To súvisí s vývojom našej civilizácie. Choroby, ktoré možno zobraziť, ako by boli tie pravé. Tie ťažko vysvetliteľné sú nepravé alebo vymyslené. Zaoberám sa psychosomatikou tridsať rokov a videl som len veľmi málo simulantov," upozorňuje Vladislav Chvála.
Psychosomatický chorý sa môže len ťažko brániť. Je mu zle, chce pomoc a dôveruje lekárovi. Ten urobí všetky vyšetrenia, ktorá potrebuje na zistenie správnej diagnózy. Skúsi liečbu, len aby sa pacientovi čo najskôr uľavilo. Lenže v prípade psychosomatickej choroby sa toho veľa nenájde, liečba nepomáha a choroba neprechádza.
Neistota vzrastá. Situácia sa komplikuje. Pacient ide za ďalšími a ďalšími lekármi. Tí robia to isté, čo ten prvý. A kolotoč psychosomatického stonania sa roztáča. "Pre spoločnosť je to veľmi drahá skupina chorých a nie je ich málo. Solídne odhady hovoria, že ide o 30 až 40 percent všetkých pacientov," pokračuje lekár. Čo sa stane potom? Chorý nepochodí u lekárov a vydáva sa za liečiteľmi a menej solídnymi podnikateľmi so zdravím. Vyskúša rad "zaručene" prírodných prostriedkov a metód. Keď má šťastie, môže sa kolotoč zastaviť bez toho aby vedel, ako sa to stalo. "Možno mu liečiteľ sadol, stalo sa medzi nimi, čo sa malo stať. Mohlo ísť o vhodnú metaforu k jeho situácii, vhodné slovo..., nevieme. Potom sa to pripočíta zázračnej metóde a k tej sa upnú ďalší zúfalci," komentuje doktor Chvála.
Kľúčový faktor - neistota
Psychosomatika je ešte veľmi neprebádaným územím, kľúčovým faktorom psychosomatickej medicíny je neistota. Preto podľa doktora Chválu nemá väčšina lekárov psychosomatiku rada. "To máte psychosomatické," hovoria chorým, keď nevedia ako ďalej.
"Sme vychovávaní k istote, aby sme presne vedeli, presne diagnostikovali a správne liečili. Bojíme sa zlyhať. Lenže so psychosomatickým pacientom máme jedinú istotu - že nebudeme vedieť. Nevie to ani on. A rady typu 'asi toho máte nad hlavu a najradšej by ste sa na to vykašľali', môžu byť síce dobrou nápovedou, oveľa častejšie ale zastavia celý proces uzdravovania. Najťažšie liečiteľní pacienti si to vyložia ako odmietnutie - a zase sa len zablokujú. Veľká časť vnitropsychického procesu je totiž nevedomá, k svojmu objasnenie potrebuje čas a bezpečia. To my lekári poskytnúť zvyčajne nemôžeme, dokážeme je len dobre motivovať. Títo pacienti patria do rúk vysoko špecializovaných psychoterapeutov," dodáva Vladislav Chvála.
Psychosomatika sa občas prirovnáva k šamanstvu a doktor Chvála neoponuje. "Je to tak. Lekári by ale mali pracovať s jasnejšie definovanými nástrojmi. A to nie je ľahké. Musíme mať jasno v medicínou opísanej biologickej oblasti. Musíme vedieť viac, než je bežné, o psychológii a psychoterapii, o vzťahu a komunikácii. Oveľa viac než nás naučili na lekárskych fakultách. A ja navyše pridávam, že je veľmi dobré vedieť pracovať s celou rodinou formou rodinnej terapie. To je vynikajúca cesta na liečbu psychosomatických porúch predovšetkým u detí a dospievajúcich. Všetky tieto nástroje sú vedecky skúmateľné, vieme, prečo to robíme, a nevysvetľujeme tajomné ešte tajomnejším. Ak sa k tomu naučíme používať akupunktúru alebo nejakú inú telovú techniku a budeme jej rozumieť v duchu bio-psycho-sociálneho vylaďovania, budeme mať širší záber aj pre tých pacientov, pre ktorých je zatiaľ psychoterapia alebo rodinná terapia neprijateľná," uzatvára šéf Spoločnosti psychosomatickej medicíny Českej lekárskej spoločnosti J.E. Purkyně Vladislav Chvála.