Pojem syndróm vyhorenia sa používa prevažne v súvislosti s prežívaním duševného vyčerpania z povolania, konštatuje psychologička Jeanette Vrtková, ktorá má ordináciu v brnenskom centre Psychoprofi, kde sa venuje najmä psychoterapii detí.
"Za určitých okolností sa samozrejme môžu s podobným prežívaním stretnúť aj deti. Avšak len v určitých aspektoch. Viem si napríklad predstaviť nádejného mladého huslistu, ktorý trávi hodiny denne cvičením na hudobný nástroj a na iné činnosti či koníčky mu nezostáva čas.
Potom dochádza k sociálnej izolácii dieťaťa a v dôsledku jeho preťaženia skutočne až k vyhoreniu. Podobná situácia môže nastať v športe, keď sa mladý športovec bude venovať každodenným tréningom a športovým sústredeniam. Ide jednoducho o to, aby stále prevažovala radosť z koníčka nad výkonom," upozorňuje psychologička Vrtková.
Dodáva, že skôr ako so syndrómom vyhorenia sa u detí stretáva s ich preťažením. "To môže vyústiť až do psychosomatických ťažkostí, úzkostí, fóbií, sebapoškodzovania alebo diét. Všetky tieto ťažkosti majú spravidla spoločného menovateľa a tým je duševná nerovnováha. Potom samozrejme je potrebné hľadať príčinu, ktorá ju spôsobuje," pokračuje Jeanette Vrtková. V poslednej dobe sú podľa nej tieto problémy, ktoré môžeme všeobecne zhrnúť ako detské depresie, častejšie.
K uvedeným príznakom detskej depresie by ešte Jeanette Vrtková pridala agresivitu. Nešťastné dieťa býva útočné, zvýšene impulzívne a trpí nízkou sebakontrolou.
Obraz depresie
"Samozrejme, že sa občas stretneme s dieťaťom, ktoré je dlhodobo smutné, skleslé, ľútostivé alebo unavené. To je obraz depresie, ako ju poznáme u dospelých. U detí však nie je zas taký častý. Na druhej strane ale takéto dieťa nezostáva bez povšimnutia medzi skupinou zdravých detí, ktoré sú bežne veselé, živé, energické.
Nie vždy si však toto správanie všimne rodič. Obzvlášť u jedináčika, alebo tam, kde je genetická záťaž depresívneho syndrómu a rodič trpí podobným prežívaním," hovorí psychologička. Vonkajších vplyvov spôsobujúcich depresiu u detí môže byť okrem spomínaných genetických predispozícií veľa.
"Zo svojej praxe môžem menovať rozvod rodičov, úmrtie alebo vážnu chorobu v rodine, sťahovanie a stratu kamarátov, nezakorenenosť, šikanovanie alebo nešťastnú lásku. Môžu to ale tiež byť vysoké nároky rodičov na výkon a spomínané preťaženie, ktoré dokážu depresiu naštartovať," zdôrazňuje Jeanette Vrtková.
Spokojný rodič = spokojné dieťa
Práve rodičia mávajú na depresiu svojich detí nemalý podiel. "Ako rodičia robíme samozrejme chyby všetci. Nemali by sme sa za nich ale obviňovať, skôr sa ich snažiť naprávať. Spokojný rodič sa totiž poväčšinou rovná spokojnému dieťaťu.
Takže by sme mali začať u seba: starať sa o svoje zdravie v celom bio-psycho-socio-spirituálnym rozsahu. Potom totiž dáme aj svojmu dieťaťu to najlepšie zo seba a ono bude schopné budovať svoje vlastné vnútorné zdroje a copingové, teda zvládacie stratégie v ťažkých životných situáciách," mieni brnenská psychologička.
Práve spôsob, ako zvládajú rodičia a ďalšie detské vzory rôzne životné situácie, je pre dieťa veľmi dôležitý. Vníma ho, pamätá si ho a značne ovplyvňuje model jeho správania v náročných životných situáciách. Pokiaľ má rodič tendenciu k depresívnemu prežívaniu, o to pre neho býva ťažšie spracovať stratu, smútok, nespokojnosť so sebou, svojím vzhľadom, výkonom. Rovnaké potom často platí aj pre dieťa.
Ako sa zbaviť čiernej mory
Podľa psychologičky Jeanette Vrtkovej je dôležité sklony k vlastnému depresívnemu prežívaniu podchytiť včas.
"Musíme si uvedomiť, čo nám konkrétne chýba, a aktívne sami alebo s pomocou rodiny, priateľov alebo psychológa či psychiatra situáciu riešiť. Niekomu pomáha udržiavať si pocity šťastia športom. Iný potrebuje zdieľanie, zveriť sa, porozprávať sa, poplakať si, aby tak našiel novú životnú silu.
Za podpory odborníka potom pôjde o nácvik relaxáciou, psychoterapiou, prípadne užívanie psychofarmák. Bohužiaľ, veľká časť populácie rieši depresie rovno liekmi, v horších prípadoch alkoholom alebo drogami, bez toho aby vyskúšali, či ich nad hladinou neudržia prirodzenejšie prostriedky. "
U detí je potom podporný proces podľa psychologičky Vrtkovej trochu iný, vždy v závislosti od veku. "Pre najmenších praktizujem iné relaxácie ako pre dospelých, väčšinou tak, aby ich to bavilo. Napríklad relaxačnými rozprávkami s autogénnym tréningom, pohybovými cvičeniami založenými na progresívnej relaxácii alebo imaginácii príjemných predstáv.
Psychoterapia potom neprebieha formou dialógu, ten je až do pubertálneho veku deťom skôr nepríjemný, ale hrou. Tá je dorozumievacím jazykom malých detí. Samozrejme možnosťou foriem detskej psychoterapie je oveľa viac a rodičia sa nemusia obávať, že ich dieťa bude vystavované niečomu nepríjemnému," uzatvára brnenská psychologička.