Aký starý je náš pes? A koľko je to ľudských rokov? Túto otázku ste položili ako malí rodičom tiež. Všetci na ňu máme pripravenú tradičnú odpoveď: vynásobiť psie roky číslom sedem.
Ako ste si pravdepodobne sami všimli, tradičný vzorec nie je presný. V mladosti prebieha vývoj psov ešte rýchlejšie ako u ľudí: pubertu dosahujú v desiatich mesiacoch, teda podľa prepočtu zhruba v šiestich rokoch, čo zjavne nesedí. V starobe zase bežná formulka psí život naťahuje. V 15 rokoch je podľa nej pes už viac ako storočný.
Takých zvierat je podstatne viac než storočných ľudí. Sú tiež doložené príklady psov, ktorí sa dožili viac ako 25 rokov, avšak 175-ročného človeka nepoznáme žiadneho.
Presnejší prepočet pochádza z vedeckej práce tímu Kalifornskej univerzity. Nový kompletný vzorec znie takto: šestnáckrát prirodzený logaritmus psieho veku plus 31. Matematický zápis teda je 16ln (vek psa) +31. Sami si vyskúšajte, ako to pre rôzne psie veky vychádza. Do kalkulačky s logaritmickou funkciou zadáte vek vášho psa, stlačíte ln (teda prirodzený logaritmus), výsledok vynásobíte číslom 16 a pripočítate 31.
Prečo to vôbec počítať?
Výpočet vznikol vďaka práci výskumného tímu okolo Treya Idekera z Kalifornskej univerzity nielen pre kynologické účely, uvádza Technet.cz. Dlhodobým cieľom autorov je lepšie pochopiť, ako organizmus cicavcov starne, a nájsť lepší spôsob, ako toto starnutie merať.
Zamerali sa konkrétne na jeden druh „biologických hodín“, a to na chemické zmeny na povrchu našej DNA, tzv. metyláciu. Pri nej sa na molekulu DNA pripája tzv. metylová skupina, čo ovplyvní, ako aktívne sa daný úsek DNA bude prejavovať. Jednoducho povedané ide o spôsob, ako môže bunka nejaký gén v podstate vypnúť.
Počas nášho života sa postupne mení, ktoré gény a ako sú „ovešané“ metylovými skupinami. Nejde o zmeny samoúčelné, nie je to starnutie len pre starnutie. Metylácia napríklad vypína gény, ktoré po skončení vývoja tela nepotrebujeme.
Je to tiež jedna z mnohých „poistiek“ v bunke, ktoré majú potlačiť chyby v DNA (napríklad rozvoj rakoviny). Metyláciou môže bunka odstaviť gén, do ktorého napríklad vírus vložil vlastnú genetickú informáciu v snahe bunku presvedčiť, aby vyrobila viac vírusov. Prípadne vypnúť gén poškodený napríklad radiáciou (z prirodzeného alebo umelého zdroja), pretože taká génová porucha by mohla spôsobiť nejaký vážnejší problém.
Metylácia prebieha u každého v rade detailov úplne špecificky (spoznajú sa podľa nej od seba aj vzorky DNA jednovaječných dvojčiat), ale zjavné je, že podľa podobného vzoru. Niektorí vedci preto celkom pochopiteľne špekulujú, že metylácia by mohla slúžiť ako spoľahlivý ukazovateľ celkovej staroby organizmu (a možno aj jeho celkovej „miery opotrebenia“, ale o v túto chvíľu nejde). A to nielen u ľudí, ale aj ďalších druhov, s ktorými tento pomerne starý biologický mechanizmus zdieľame.
Trey Ideker s kolegami sa rozhodli overiť, ako spoľahlivý ukazovateľ by bola metylácia DNA psov. Tí sú v mnohých ohľadoch zaujímavý experimentálny materiál: žijú v rovnakom prostredí ako my, niektorí majú dokonca pomerne dobrú zdravotnú starostlivosť. Porovnaním výsledkov psov a ľudí sa teda aspoň čiastočne eliminuje vplyv vonkajších podmienok (od chorôb po potravu) na organizmus. Ešte inak povedané: lepšie je porovnávať tvory žijúce v rovnakých podmienkach, pretože život v prírode vystavuje ľudí aj zvieratá iným vplyvom ako život v meste, čo je na tele poznať.
Aby bola situácia ešte presvedčivejšia a jednoduchšia, vykonávali vedci štúdiu na jednom jedinom plemene: labradorských retrieverov. Psy jedného plemena sú si geneticky oveľa podobnejšie než napríklad príslušníci jedného zvieracieho druhu v divočine a vedci teda z pomyselnej rovnice odstránia ďalšiu neznámu, totiž genetickú rozmanitosť.
Experiment teda bol pripravený tak, aby sa zvýšila šanca na pozitívny výsledok, ale na tom nie je nič zlé. Vedci chcú vedieť, či na nápade vôbec niečo je. Kedy pravidlo o podobnosti v metyláciu prestáva platiť, kde sú jeho hranice, to môžu určiť ďalšie pokusy. Teraz išlo o to zistiť, či vôbec stojí za to ich vykonávať. A vyzerá to, že áno.
Sme jednej krvi, viacmenej
V rámci experimentu meranie u 104 labradorských retrieverov ukázalo, že psy skutočne s ľuďmi zdieľajú niektoré charakteristické črty priebehu zmien v metyláciu. Pri starnutí sa napríklad u oboch druhov podobne „spomaľujú“ niektoré vývojové gény. Čo by mohlo znamenať, že starnutie je aspoň z časti pokračovania vývoja, nie úplne nový a odlišný proces - a tiež, že to tak pravdepodobne je u cicavcov všeobecne.
U psov aj ľudí bola tiež v „rovnakom“ veku podobná miera metylácie v tých génoch, ktoré často mutujú. Je to logické: gény, ktoré sa často poškodzujú, sa musia tiež častejšie opravovať. Pri oboch druhoch má teda metylácia zrejme podobnú funkciu „poistky“ proti škodlivým prejavom poškodenia DNA, ktoré môže viesť napríklad k rakovine.
Kalkulačka psieho veku je tak vlastne vedľajší produkt porovnania výsledkov u ľudí a psov (a tiež ešte potkanov, na ktorých vedci potom obe sady údajov overovali). Dokladá to na pohľad jasný fakt, že priebeh života nie je u všetkých druhov rovnaký. Psy napríklad evidentne dospievajú rýchlejšie ako ľudia, potom sa ich vývoj spomalí. Avšak u oboch druhov prebieha počas starnutia metylácia podobne, len iným tempom.
Kolegov z odboru výsledky kalifornskej skupiny asi nijak neprekvapia, nejde o úplne revolučný výskum. Len ďalší malý detail do dnes stále sa rozširujúceho poznania o biologickom pozadí starnutia, ktoré sa v 21. storočí nebývalo rozširuje. Rad odborníkov dokonca optimisticky predpokladá, že v najbližších niekoľkých desaťročiach sa môžeme dočkať aj praktických výsledkov, teda účinných „kúr proti starnutiu“. Ale to je už celkom iný a zatiaľ otvorený príbeh.