Rozpoznať ľudskú tvár, porozumieť, či je priateľská, alebo nie, je pre človeka nevyhnutná potreba. A náš mozog to zvládne veľmi rýchlo. Hocikedy však na úkor presnosti.
Veľakrát mu do jeho šablóny zapadne aj predmet, ktorý tvár len pripomína. Taká vec v mozgu spustí ten istý proces ako ľudská tvár, hovorí štúdia. Evolučne sa to oplatí.
Onomu javu sa hovorí pareidolia, označuje dotváranie si nezreteľných, nejasných podnetov v zmysluplné obrazce, typicky zahŕňa rozoznávanie ľudských tvárí v prírodných javoch a predmetoch okolo nás.
A poznáme ju všetci, ľudské tváre vídame v oblakoch, v stromoch, v dizajne áut. Desať rokov starý toast, ktorý vyzeral ako obraz Panny Márie, sa v roku 2004 predal na eBay za dvadsaťosem tisíc dolárov.
Veda teraz zistila, že nielenže je naša myseľ k tomu, aby vo veciach videla ľudské tváre, naprogramovaná. Dokonca si k nim podľa výrazu ich "tvárí" vytvára emocionálne spojenie. Nie je to záležitosť našej bujnej fantázie, interpretácie, domýšľania si, píše Xman.cz.
Pri pohľade na ľudskú tvár vykúzlenú v šálke kávy sa v mozgu rozbieha úplne rovnaký mechanizmus, aký naskakuje, keď sa pozeráme do tváre cestujúceho v električke: je prívetivý, hnevá sa, ohrozí nás, je milý, usmejeme sa na neho, odvrátime pohľad?
Tvár ako "tvár": mozog nepodceňuje žiadnu
"Sme veľmi sofistikovaný spoločenský druh a rozpoznávanie tváre je pre nás naozaj dôležité," vysvetľuje David Alais z Univerzity v Sydney a v denníku The Guardian zdôrazňuje, že mozog si pre tú činnosť vyhradil vysoko špecializované oblasti a dopúšťa sa jej neuveriteľne rýchlo: "Zdá sa, že to robí za použitia procesu, pri ktorom podnety páruje so šablónami. Takže ak to vyzerá, že má videný objekt hore dve oči a nos nad ústami, povie si: Aha, vidím tvár."
A onú aktivitu si mozog trúfa vykonávať veľmi rýchlo, tak svižne, že pácha chyby. K jeho šablóne mu často sadne aj vizuálny vnem, ktorý ľudskú tvár len pripomína. Lenže tým to nekončí. Mozog sa potom k predmetu chová rovnako ako k ľudskej tvári. Skúma ju úplne rovnakým mechanizmom.
Alaisov tím to zistil experimentom, pri ktorom dobrovoľníkom predkladal obrázky skutočných ľudských tvárí a "tvárí" vtisknutých do vecí, niektoré boli veselé, rozosmiate, iné smutné, nahnevané.
Z toho, ako ich účastníci a účastníčky pokusu hodnotili, štúdia zverejnená v magazíne Proceedings of the Royal Society B zistila, že v ich mozgoch prebiehal rovnaký mechanizmus.
Akonáhle sa mozgy raz nechali oklamať domnelými ľudskými tvárami, naštartovali ten istý proces hodnotenia ich výrazu ako u skutočných tvárí.
"Znamená to, že vidieť tváre v oblakoch nie je len detská fantázia," zhŕňa Alais na webe svoje univerzity. Akonáhle zrakový vnem "uspokojí" šablónu nášho mozgu a prejde jej, spustí sa proces detekcie jej výrazu, odhaľovania, čo znamená.
"Samozrejme vieme, že tie objekty nie sú ozajstné tváre, ale vnímanie, že sú, trvá. Skončíme tak u niečoho zvláštneho, u paralelnej existencie, ktorá je ako presvedčivou tvárou, tak predmetom. Dvoma úkazmi naraz. A prvý dojem, že to je tvár, nezmizne, tak nenechá cestu vnímaniu, že je to predmet," opisuje Alais.
Predmety obdarené "ľudskou tvárou" potom mozog nezamietne ako falošné, v rýchlosti svojho fungovania ich akceptuje a preženie rovnakým procesom ako ozajstné ľudské tváre.
"Keď predmety vyzerajú presvedčivo, ako by mali ľudské tváre, je to viac než interpretácia. Naozaj dávajú vo vašom mozgu do pohybu sieť na detekciu tváre. Mračia sa? Smejú? Za tým sa skrýva systém vášho mozgu na rozpoznávanie tvárí. Mozog spracováva všetky tváre, skutočné aj falošné, rovnakým spôsobom," poznamenáva Alais.
A odpovedá aj na otázku, ktorá vlastne smeruje k tomu najdôležitejšiemu z jeho práce. Prečo to vývoj dopustil? Prečo umožnil, aby sa mozgová energia spotrebovávala niečím tak klamným, nepravdivým?
Môže za to hodnota, ktorú pre nás včasné, rýchle čítanie tvárí má. "Z evolučnej perspektívy sa zdá, že prínos toho, že nikdy nepremeškáte rozpoznanie tváre, ďaleko prevyšuje dopady chyby, kedy ako tvár vyhodnotíme neživé predmety," objasňuje Alais.
Inými slovami, je lepšie svižne, bleskovo, pohotovo detekovať, čo výraz tváre hovorí, či nás má varovať, alebo upokojiť, aj za cenu, že sa nám medzi vnemy primiešala len zdanlivá ľudská tvár. Je lepšie byť pripravený, aj keby sa nám medzi nositeľa tváre mal primiešať peň, budík alebo ňufák auta.