Pracovať v cudzej krajine je náročné z mnohých dôvodov. Ak ste však Talian zamestnaný v Nemecku, môže jeden z nich ľahko prevážiť nad ostatnými: bude vám chýbať dobré jedlo. Priletíte zo zeme preslávenej svojou kuchyňou do kraja, ktorého gastronómia jemne povedané príliš nevyniká; zlé jazyky by zrejme neváhali označiť nemeckú kuchyňu v najlepšom prípade za mdlú, podobne ako sú mdlé napríklad nemecké filmy.
A presne v tejto nepríjemnej situácii sa ocitol taliansky fyzik Ivan Di Terlizzi, keď prijal ponuku zamestnania v preslávenom Inštitúte Maxa Plancka. Konkrétne išlo o jeden z ústavov zameraný na fyziku komplexných systémov. Di Terlizzi riešil svoju prekérnu kulinárnu situáciu podobne ako mnoho talianskych expatov: začal viac variť. Jedno z jedál, o ktoré sa často pokúšal, sa volá cacio e pepe, teda „syr a korenie“. Je to zdanlivo jednoduchý pokrm pôvodom zo stredotalianskeho kraja Lazio.
Skladá sa z tvrdého syra pecorino romano, čierneho korenia a špaget alebo špagetám podobných cestovín tonnarelli. Za vynálezcov pokrmu sú považovaní lázijskí pastieri. Ingrediencie totiž veľmi nepodliehajú skaze, môžete ich ľahko schovať do torby a pripraviť si ich niekde na ohni na pastve.
Avšak urobiť cacio e pepe poriadne je však prekvapivo ťažké. Recept zahŕňa rozpustenie syra vo vode, v ktorej sa cestoviny varili, čím vznikne skvelá omáčka. Môžu sa v nej však urobiť hrudky, takže výsledok sa potom dá jesť, nie je však dobrý. „Veľa som varil a v päťdesiatich percentách prípadov, keď som pripravoval...
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
