Medzinárodne uznávaný odborník Peter Kaščák, primár najoceňovajšej slovenskej pôrodnice v trenčianskej nemocnici.
Nedávno mal premiéru dokument Medzi nami, ktorý zobrazuje slovenské pôrodnice ako nie veľmi prívetivé miesto s ešte menej prívetivým prístupom personálu. Videli ste ho?
Priznám sa, že nie.
A chystáte sa naň?
V najbližšej dobe určite nie. Videli ho viacerí kolegovia, ktorým dôverujem, a vraveli mi, že je od začiatku negatívne ladený. Posolstvo filmu mi je jasné, neznevažujem snahu a iste dobrý úmysel autorky, no ako senzáciu to nechcem pozerať a nemám pocit, že by to mňa osobne mohlo niekam posunúť medicínsky alebo ľudsky. Neznamená to, že zatváram oči pred problémami, naopak, snažím sa ich aktívne riešiť a verím, že na našom oddelení je to aj vidieť. Možno raz budeme režisérke vďační, že si zdravotníctvo začnú viac všímať aj ľudia, od ktorých je jeho úroveň bytostne závislá. Pôrodníctvo je ideálny odbor na rozprúdenie diskusie o tom, ako sa k medicíne postaviť.
Samotná Zuzana Límová, tvorkyňa dokumentu, však tvrdí, že jej film zachytáva len to, čo už dlho kritizujú rôzne ženské aktivistky: neúctivú a mocenskú komunikáciu s rodičkami, používanie zastaraných pôrodníckych praktík a podobne. Sledujete tieto iniciatívy?
Nielenže ich sledujeme, ale aj s mnohými aktivistkami komunikujeme. Každý mesiac máme na klinike odborné semináre a raz za rok tam pozývame aj niekoho z tejto sféry. Už dvakrát sme tam mali Ženské kruhy aj Slovenské duly. Pravidelne tiež chodíme debatovať do trenčianskeho materského centra... Takáto diskusia môže byť prospešná pre obe strany.
Viete aj o iných slovenských nemocniciach, ktoré sa snažia o takéto diskusie?
Situáciu v iných nemocniciach tak podrobne nepoznám. Iba viem, že Slovenské duly sa usilujú komunikovať aj s inými zariadeniami.
Je niečo, na čom sa napríklad so Ženskými kruhmi vyslovene nezhodnete?
Úplne každý bod ich agendy nepoznám, no na mnohom sme sa zhodli a myslím si, že uznávajú, že sa v Trenčíne snažíme vychádzať ženám čoraz viac v ústrety. Samozrejme, ony majú zväčša predstavu, že každý pôrod by mal byť úplne fyziologický. Keď oponujeme, že niektorá žena napríklad vyslovene nechce položiť dieťa na brucho – lebo je dajme tomu unavená –, považujú to aj za naše zlyhanie, lebo sme jej dostatočne nevysvetlili, aký to má význam. Viete, ja na jednej strane hovorím, že môžeme byť radi, že sa dnes hovorí o humanizácii na pôrodných sálach, ale zároveň tvrdím, že aj naši predchodcovia boli humanisti. Tiež sa snažili urobiť maximum. Len ich prvoradým záujmom boli život a zdravie dieťaťa a matky, čo sa dnes považuje za samozrejmosť. Je vlastne šťastie, že už debatujeme o veciach, ako je zážitok z pôrodu. No aj tak sa nedá očakávať, že každý pôrod bude iba príjemná a šťastná udalosť.
Nemalej časti mojich kamarátok – matiek – ho znepríjemnil práve prístup personálu. Nevhodná komunikácia, nešetrné zaobchádzanie...
Zostáva vám 85% na dočítanie.