Keď som bola malá, chodili sme na chalupu a celá štvorčlenná rodina sme spávali v jednej izbe. Vždy okolo druhej hodiny ráno som sa zobudila na to, ako mama kričí na otca: „Bohuš, zobuď sa! Chrápeš!“ Zobudilo to aj moju mladšiu sestru a pravdepodobne aj ďalších obyvateľov dva kilometre vzdialenej dediny.
No nášho otca rozhodne nie. Následne sme sa všetky tri zúfalo snažili otca prebrať. Podarilo sa to iba zriedka. A keď náhodou otvoril oči, iba zamrmlal, že on rozhodne nechrápe, že si to vymýšľame. Okamžite opäť zaspal a my sme vedeli, že máme maximálne minútu na to, aby sme to zvládli aj my.
Inak si opäť vypočujeme jeho koncert. A keď mal otec občas pauzy, otriasali sa steny chalupy kvôli strýkovi, ktorý chrápal vo vedľajšej izbe. Na druhý deň mama zúrila a otec netušil, čo sa deje. Absolútne odmietal, že by chrápal. Spolu so strýkom hovorili, že to preháňame, a keď si raz teta strýka nahrala a konfrontovala ho so záznamom, urazil sa a niekoľko dní s ňou neprehovoril.
Keď neviete, o čom by ste sa bavili so skupinkou neznámych ľudí, vyskúšajte nadhodiť tému chrápanie a debatu máte zaručenú. Každý má totiž niekoho, kto v jeho okolí chrápe, či už je to partner, rodič alebo sused. Všetci máme za sebou prebdené noci a desiatky návodov, čo s tým.
Každý, kto začal žiť s chrápajúcim partnerom, si prešiel niekoľkými fázami. Na začiatku vzťahu, keď v človeku prevláda...
Zostáva vám 85% na dočítanie.