Keďže dnes prebiehajú voľby v susednom Česku, predstavíme vám osem psychologických javov, ktoré sa pri výbere politických strán môžu prejaviť. Pracovne ich nazývame rozhodovacími omylmi.
Naše rozhodovanie nie je vždy racionálne. Váš mozog sa šetrí a používa akési skratky, aby si uľahčil prácu. Niekedy je tento telegrafický reflex užitočný. Vodičovi umožní v zlomku sekundy vyhodnotiť, či hrozí nebezpečenstvo, a dupnúť na brzdu skôr, než si „uvedomí“, čo robí. V iných situáciách nás tieto skratky vedú k nevedome iracionálnemu konaniu. Pri výbere našich politických reprezentantov je to často ten druhý prípad.
1. Prvý dojem rozhoduje až v 70 percentách
Záleží vám na tom, čo politik už dokázal, alebo sa rozhodujete hlavne podľa toho, ako vyzerá na fotke? Málokto by asi priznal (dokonca ani sám sebe), že dá na prvý dojem a rozhoduje sa, kto je „voliteľný“, už počas prvej sekundy.
Potvrdil to v roku 2005 výskum Alexandra Todorova z Princentonskej univerzity. Ten ukazoval dobrovoľníkom tvár politika na obrazovke. Tvár pritom blikla na zlomok sekundy, potom sa pýtal účastníkov, ako hodnotia zobrazenú tvár, čo sa týka kompetencie či sympatie. Výsledky boli celkom prekvapivé. V až 70 percentách volebných súbojov tento okamžitý prvý dojem z tváre politika spoľahlivo predpovedal výsledky volieb. Experiment bol zopakovaný aj v roku 2010, keď sa Todorov a jeho kolegovia pokúsili presne určiť, ktoré typy tváre majú u voličov najväčší úspech.
Tento typ rozhodovacieho omylu je najsilnejší pri voľbách, ako je priama voľba prezidenta, teda tam, kde sa ľudia rozhodujú predovšetkým medzi konkrétnymi osobami. Vplyv majú aj na to, ako na nás pôsobia kandidujúce strany. A strany pre istotu vystavujú tie tváre, ktoré nalákajú najviac voličov.
2. Potvrdzujúci omyl: verím tým, ktorí so mnou súhlasia
Zaujímavé je, že ani respondenti v spomínanom prieskume netušia, ako veľmi sa rozhodujú podľa svojho prvého dojmu. Svoje dôvody na konkrétnu voľbu neskôr opisujú oveľa komplexnejšie: hovoria o volebnom programe, názorovej zhode a podobne. Ale netušia, že už od prvého momentu si vytvárajú návod, podľa ktorého budú interpretovať ďalšie informácie. A dokonca sa budú rozhodovať, ktoré informácie budú vyhľadávať a brať do úvahy.
Potvrdzovanie skreslenia (v angličtine: confirmation bias) je jedným z najlepšie zdokumentovaných kognitívnych javov, ktoré vedú k nepravdivému vnímania reality. Jednoducho povedané, máme tendenciu viac dôverovať tým informáciám, ktoré potvrdzujú to, čo už si myslíme. Naopak, informácie, ktoré sú s naším presvedčením v rozpore, podrobujeme skeptickejšiemu skúmaniu, alebo ich rovno ignorujeme. Náš mozog je skrátka lenivý a meniť názor (hoci aj na základe pádnych argumentov) je veľmi náročné psychologicky, emočne aj kvôli nutnosti uznať svoju chybu.
V kontexte politického rozhodovania to napríklad znamená, že rovnakú vetu počujete rôzne, alebo... podľa toho, kto ju hovorí. „Znížime dane!“ Také vyjadrenie od svojej obľúbenej strany vnímate ako prejav sociálnej solidarity. Tú rovnakú vetu, lenže z úst strany, ktorej nedrukujete, však cítite ako ukážkovú fiškálnu nezodpovednosť a populizmus. A vôbec vám to nepríde zvláštne.
3. Nastoľovanie agendy v médiách
Dokážu médiá ovplyvniť, čo si ľudia myslia? Na túto otázku sa menila odpoveď počas celého dvadsiateho storočia. Jedna z populárnych teórií napríklad hovorí o tom, že „médiá neurčujú, čo si myslíme, ale do značnej miery určujú, o čom budeme premýšľať“. Toto nastoľovanie agendy je dobre zdokumentované práve v politickom rozhodovaní. Ľudia sa zaujímali o kandidátov práve z hľadiska, ktoré bolo pretriasané v médiách.
V praxi to znamená , že ak médiá venujú veľa priestoru ekonomike, voliči sa začnú zaujímať o ekonomické témy. To pomohlo v roku 2008 Barackovi Obamovi, ktorý bol v porovnaní s protikandidátom McCainom všeobecne vnímaný ako „ekonomicky schopnejší“. Keď sa potom ekonomika stála témou číslo jeden, viedlo to aj k posilneniu Obamovej pozície.
4. Váš mozog si pokojne vytvára falošné spomienky
Ako keby nebolo dosť to, že vnímame informácie selektívne, ukazuje sa, že aj naša pamäť je nespoľahlivá. Mozog je ochotný selektívne zabúdať to, čo nesedí do nášho súčasného presvedčenia.
A čo viac, psychológovia z Kalifornskej univerzity ukázali, že si vytvárame aj spomienky na to, čo sa nestalo. Keď výskumníci ukázali pozvaným republikánom fotomontáž demokratického prezidenta, ako si potriasa rukou s iránskym prezidentom (čo sa nikdy nestalo), dokázali si niektorí republikáni vybaviť, že fotku už videli, a dokonca si „spomenuli“, ako sa cítili, keď ju videli prvýkrát. Stačilo, že fotka zodpovedala tomu, čomu verili. Demokratickí voliči preukázali podobné skreslenie opačným smerom.
5. Čo si pamätáme, to existuje
Problémy s pamäťou sú obzvlášť deštruktívne pre našu schopnosť vnímať skutočnú dôležitosť a význam rôznych správ. Zoberme si jednoduchú otázku: aká je súčasná situácia na trhu práce?
Na túto otázku odpovedia štatistiky. Lenže tak náš mozog nefunguje. On nepracuje s percentami, ale s príbehmi, čriepky informácií a obrazmi, ktoré si vie okamžite vybaviť. A preto je náš dojem ovplyvnený podľa nasledujúcich kritérií:
• tým, ako sme na tom s prácou my
• ako je na tom so zamestnaním naša rodina a okruh najbližších
• či si vieme spomenúť na prípad niekoho, koho vyhodili z práce
• či čítame veľa informácií o zlej situácii na trhu práce
Nie že by tieto pozorovania nemali vzťah k stavu zamestnanosti u nás. Lenže ten vzťah je „vychýlený“ smerom k vám a vášmu okoliu. Naše intuitívne predstavy o tom, čo sa deje, môžu byť veľmi vzdialené od reality.
7. Sú výnimoční ľudia výnimoční vo všetkých ohľadoch?
Sú krásni ľudia schopnejší než tí menej atraktívni? Takýto záver je nepodložený, napriek tomu ho všetci občas robíme. Hovorí sa mu haló efekt, podľa akejsi svätožiary, ktorá za určitých okolností žiarivo zahaľuje objekty. Psychológovia týmto pojmom označujú náš intuitívny predpoklad, že človek, ktorý vyniká v jednej oblasti, bude automaticky schopnejší aj v inej oblasti.
Schopný lekár, obchodník, herec alebo právnik automaticky nemusí byť rovnako úspešný aj v politike.
Haló efekt spôsobuje, že náš mozog radí dôverovať výnimočným jedincom nepomerne viac aj v úplne nesúvisiacich oblastiach. A to sa prejavuje tiež v politickej kampani, keď niektorí kandidáti prezentujú svoje úspechy v jednej oblasti a dúfajú, že sa tento úspech odrazí v tom, akú dôveru im dajú voliči ako poslancom.
8. Neschopnosť budúceho plánovania
Keby sme si predstavili, že vedľa nás sedí naše vlastné ja, len o dvadsať rokov staršie, ako by taký rozhovor prebiehal? Je pre vás ťažké si to predstaviť? Nie divu. Ľudia vo všeobecnosti nie sú veľmi dobrí v predpovediach toho, ako ich súčasné rozhodnutie ovplyvní ich budúcnosť. Psychológ Phillip Zimbardo hovorí o časových perspektívach ako o významnom faktore, ktorý určuje, akým spôsobom sa rozhodujeme, a dokonca ako vnímame realitu.
Mozog sa s neschopnosťou plánovania vyrovná po svojom: nevedome inklinuje k rýchlemu úžitku, alebo, naopak, až iracionálne odkladá úžitok v prospech ďalších generácií.
9. Ilúzia skupinovej zhody
Možno ste to zažili počas volieb – všetci vaši priatelia volili vášho kandidáta. Nepoznali ste vlastne takmer nikoho, kto volil toho druhého. Tak ako je možné, že boli výsledky relatívne tesné?
Svoju rolu, pochopiteľne, hrajú už spomínané omyly . Vďaka potvrdzujúcemu skreslenie venujete viac pozornosti tým, ktorí s vami súhlasia. Tiež ste mohli cielene zabudnúť, že niekto z vašich priateľov prejavil opačnú preferenciu než vy.
Významnú úlohu však má ďalšie kognitívny omyl: skreslenie na základe skupiny. Vďaka nemu si skupina udržuje určitú celistvosť a rôznymi, aj nenápadnými, procesmi umlčuje tých, ktorí idú proti prevládajúcemu názoru. Pripočítajme k tomu aj fakt, že v čase sieťovej komunikácie je jednoduché dostať sa do názorovej bubliny.
Myslíte si, že vy ste výnimka ? To si ostatní myslia tiež.
Je teda vôbec možné racionálne sa rozhodovať? Zrejme áno, aspoň do istej miery a tam, kde sa na to sústredíte. Nemá cenu snažiť sa za každú cenu vyhýbať intuícii v každodennom rozhodovaní a starostlivo analyzovať, aké vplyvy pôsobia na vašu interpretáciu spomienok. Pri voľbách by to chcelo asi viac času a zvažovania.
A nebojte sa, ak sa rovnako rozhodnete zle, je tu celý rad kognitívnych omylov, ktoré vám pomôžu na to zabudnúť.