Neurológovia dnes dokážu spoznať, akú máme radi farbu. Stačí im nazrieť do našich hláv. Významný expert v tomto odbore Martin Jan Stránský vie vysvetliť aj to, ako a koho volíme, píše Barbora Postránecká pre lidovky.cz.
Nízka účasť vo voľbách, výber kandidátov na prezidenta - to všetko má podľa známeho českého odborníka súvislosť s neurologicko-evolučným vývojom. Ide o veci, ktoré sú v nás podľa Stránskeho zakódované tisícky rokov.
Je už známe, že neurológovia dokážu spoznať napríklad to, akú má kto rád farbu. Odhalili by ste aj toho, koho budem voliť?
Áno. Pomocou nových prístrojov a vedeckých pokrokov sa dostávame nielen k novým liečbam chorôb, ale aj hlboko do ľudského charakteru. Od jednoduchých až k zložitejším vlastnostiam.
V prípade farieb je to, predpokladám, jednoduché. Ukážete mi ich a budete sledovať, ako na ne môj mozog reaguje.
Presne tak. Spoznám, ktorá farba váš mozog zaujme viac a či sa pri pohľade na určitú farbu aktivujú napríklad tie centrá v mozgu, ktorá ponúkajú slasť.
A ako je to pri politických preferenciách?
Môžeme predpokladať, že liberálni a sociálne naklonení ľudia reagujú a premýšľajú inak ako tí konzervatívni. Tento proces sa dnes dá zmerať. Je to tým, že časti mozgu, ktoré uprednostňujeme pri svojom spôsobe či sklone myslenia, sa stanú väčšie alebo aktívnejší.
Čo keď sa ale rozhodnem, že mám síce najradšej modrú, ale tento rok na jeseň je trendy žltá, a tak sa stane mojou obľúbenou farbou práve tá?
Mozog je samozrejme schopný meniť svoje rozhodnutia. Na druhej strane však naše rozhodovanie nie je také flexibilné, ako si myslíme. Mozog je hmotná vec, ktorá funguje podľa danej anatómie, podľa trás a spojov, ktoré sa v ňom sformovali na základe našich celoživotných skúseností. Ak sa rozhodneme inak, ako je v súlade s našim skutočným ladením, tak vznikne jasný rozpor a pocit nervozity, že sa stalo to, čo nám nesedí. Tento pocit všetci poznáme, práve takto vznikajú neurotické stavy.
Ako vlastne mozog funguje?
Vyvinul sa počas posledných sto tisíc rokov, takže má svoje evolučne staršie a hlbšie časti a modernejšie časti. K tým druhým patrí špecificky frontálny lalok, ktorý nám, ako asi jedinému živočíchovi, dáva unikátnu možnosť premýšľať o tom, o čom sme práve premýšľali. To znamená, že hlavnou funkciou mozgu je neustále porovnávanie medzi tým, čo je a tým, čo poznáme. Aby sme zaregistrovali myšlienku ako novú, musíme ju porovnať s poznatkami, ktoré už v mozgu máme z minulosti, teda s tým, čo už sme zažili.
Ako náš mozog poznačila moderná doba?
Z pohľadu vývoja mozgu sa akoby z ničoho nič pred ním zrazu vynorili štyri nové kľúčové veci, ktoré naň majú veľký vplyv: nástup technológií, predĺženie ľudského života, relatívny mier a stále rastúca prosperita. Tradičné hrozby, ktorým mozog po celé tisícročia čelil, zmizli. Neexistujú žiadne veľké krízy, pred ktoré by sme boli postavení všetci rovnako, ako sú svetová vojna či mor.
Čo to pre nás znamená?
Človek premýšľa úplne inak, keď uvažuje o tom, či zajtra nepôjde do plynovej komory alebo či si má zajtra kúpiť nový mobil. Pretože náš mozog stále porovnáva, a to aj v čase relatívneho blaha, dokáže si vyrobiť rovnako dramatické citové reakcie pri riešení triviálnych situácií. Vytvorí si teda krízy aj tam, kde žiadne nie sú. Kedysi by vás niekto zabil kvôli tomu, že ste jeho nepriateľ, dnes vás zabije len pre to, že idete príliš pomaly po diaľnici. Vytvárame si falošné priority namiesto toho, aby sme sa zaoberali tým, či nás práve ony nakoniec nedovedú k záhube. Bol to Einstein, ktorý povedal, že to budú práve technológie, ktoré zničia ľudstvo. A nemyslel tým atómovú bombu. Ale to, že technológie nás odvádzajú od priorít, ktoré sú naozaj dôležité.
Aké priority to podľa vás sú?
Ja vidím hlavne jednu - zbaviť sa dnešnej mantry neustálej expanzie - viac profitu, viac rýchlosti, viac pobočiek a podobne. Namiesto toho by sme mali uprednostniť redistribúciu zdrojov a sústrediť sa na posilnenie spoločenských hodnôt. Stratili sme spoločné ciele, ktoré posilňujú ľudstvo. To vedie k deformácii celého systému, od politiky až po osobné uvažovanie.
Zastavme sa pri politike. Voliť chodí čoraz menej ľudí. Aj to sa dá vysvetliť pomocou neurológie?
Súčasný model demokracie v našom svete prestáva byť relevantný. Nepotrebujeme voľby, volebné heslá sú rovnaké, čiže prázdne a nič nehovoriace. Mozog nemá s čím porovnávať. Keby sa dnes na scéne objavil Masaryk či Churchill, nikto by ich nevolil, ich názory by ľuďom pripadali archaické a nerelevantné. Ľudia sú omámení prioritami novej doby. Pokiaľ si môžu kúpiť najnovší smartfón, nič iné neriešia. Práve preto majú radikálni kandidáti a populisti taký veľký ohlas.
Keď si má človek vybrať medzi rizikom a čistou stratou, tak si vraj radšej zvolí riziko. Je to tak?
To sú evolučne dané skratky v mozgu a väčšina z nás im podľahne. Je to základný pud prežitia. Ďalší zaujímavý pud je ten, že ľudia uprednostnia radšej to, čo poznajú, aj keď je to nepríjemné, oproti tomu, čo nepoznajú vôbec.
Môže byť takýmto rizikom aj Donald Trump?
Úspech Trumpa je založený na jednej veci – je akože jedným z nás. Je narcis a je vulgárny, nemá žiadny konkrétny program, ale tvári sa, že obhajuje naše záujmy a my sa s ním môžeme identifikovať.
Čo sa stane v mozgu, keď nás zaujmú sľuby populistov?
Mozog si vyberá podľa toho, čo mu aspoň potenciálne ponúkne viac slasti alebo viac istoty. V mozgu sa produkuje látka dopamín, je to taký kŕmič pozitívnych pocitov, čo samozrejme tvorí závislosť. Mozog uprednostňuje, aby raz za čas dostal aspoň malú dávku dopamínu. A to aj za cenu toho, že sa po zvyšok doby nudí, ako napríklad v kasíne, kde sa skoro nič nedeje, ale zrazu príde veľká výhra s odmenou. Rovnaký mechanizmus vysvetľuje návykovosť na sociálne siete, ktoré sú úplne o ničom, ale človek má pocit, že raz za čas sa na nich predsa len niečo stane. Populista dobre vie, že jeho sľuby sú len reči, ale ľudia chcú veriť, že sa predsa len niečo dobré stane. Chybou je, že západná spoločnosť hľadá dopamín z externých zdrojov. Východné civilizácie naopak z interných. Narodenie dieťaťa, svadba, prežitie smrteľné choroby, pohľad na úchvatnú krajinu. To je ten správny dopamín – načerpaný z vnútorných zdrojov.
Za všetko si môžu teda politici sami? Náš mozog potrebuje porovnávať, ale nikto mu to neponúka?
Môžeme si za to všetci, pretože sa spoločnosť homogenizuje, všetci riešime to isté, nepodstatné.
Ale niečo riešime, takže mozog je v určitom zmysle vlastne spokojný.
Teraz sme pri tej podstatnej otázke: Sme skutočne spokojní alebo je to nebezpečná ilúzia? Preto je dôležité pýtať sa, robiť sebareflexiu. Najväčšie momenty slasti sú totiž tie, ktoré nemajú nič spoločné s technológiami alebo s tým, čo sa dá kúpiť a čo sa dá robiť.