Ako dlho ste zvažovali prijatie ponuky na funkciu riaditeľa Slovenskej informačnej služby?

Rozhodol som sa relatívne rýchlo, išlo o zodpovednosť ku kolegom aj vo vzťahu k zahraničným partnerom, pretože niektoré činnosti boli viazané priamo na moju osobu, a teda odmietnutie ponuky by bolo nezodpovedné.

Rozhodovali ste sa hodinu, dve hodiny, dva dni?

Ťažko to takto povedať, naozaj mi to prebehlo hlavou a jasno som v tom mal v podstate ihneď. Vedel som, aké to bude mať následky, či už na môj kariérny život, či na súkromie. Samozrejme, to všetko som musel zvážiť, ale nakoniec som si povedal, že výzvam treba čeliť.

SIS ste prebrali v období, keď jej bývalé vedenie v stelesnení námestníka Borisa Beňu či riaditeľa Vladimíra Pčolinského čelilo závažným obvineniam. Aké boli vaše osobné pocity?

Ťažko to opísať. S odstupom času už možno celú situáciu vnímam inak. Samozrejme, keď som zistil, že niečo takéto sa stalo, bol to šok, najmä pri riaditeľovi služby, lebo viete, musíte si odmyslieť mená. Keď to zoberiete z pohľadu Slovenskej republiky, ak dôjde k niečomu takému, mohla byť ohrozená služba, mohla byť ohrozená jej dôvera vo vzťahu k partnerom navonok, s ktorými prebieha aktívna spolupráca a bez ktorých my nevieme hájiť záujmy našej krajiny.

Aká bola atmosféra vnútri samotnej služby?

Musím povedať, že príslušníci, aspoň ja som to tak vnímal, sa snažili situáciu posudzovať objektívne. Neboli tu nejaké extrémne vášne, nálady, či už za alebo proti. Jednoducho si uvedomovali, že musia plniť svoje povinnosti bez ohľadu na to, kto je na čele a akému tlaku služba čelí, prípadne ako to vníma verejnosť. SIS nie je len nejaký pojem, ktorý sa používa, pracujú v nej reálni ľudia, mnohí sú tu dlho, kariérne sa posúvajú, vedia, čo majú robiť, vedia, aké sú ich úlohy, majú a nesú zodpovednosť za to, čo robia. Svoju prácu vykonávajú bez ohľadu na to, že nejaký stupeň riadenia môže byť ohrozený.

Ohrozený však bol ten najvyšší stupeň.

Áno, napriek tomu situácia z hľadiska fungovania samotnej tajnej služby nemala tragické následky. Zlé následky to mohlo mať vo vzťahu k službe a klamal by som, keby som povedal, že sme nemuseli komunikovať v tejto veci so zahraničnými partnermi alebo s partnermi v rámci Slovenskej republiky, s ktorými SIS spolupracuje.

Ako sa dá so zahraničnými partnermi dôveryhodne odkomunikovať situácia, keď vedenie tajnej služby skončí v putách?

Tým, že predmetnej kauze bol venovaný značný mediálny priestor, tak partnerské služby už, samozrejme, disponovali týmito informáciami a my sme už iba aktívne komunikovali, že sa stala taká vec, a oboznámili sme ich s tým, aké opatrenia sme vykonali a aké kroky ešte plánujeme vykonať. Musel som ich ubezpečiť, že si aj naďalej plníme svoje úlohy, a teda chránime záujmy Slovenskej republiky a zabezpečujeme ochranu informácií, ktoré máme. Komunikačná časť celej záležitosti bola na mne a vedení služby, ale, samozrejme, jednotlivé, či už operatívne, či už podporné sekcie vedeli, čo majú robiť, a vedeli, že musia pracovať a že ten tlak, ktorému služba čelí, je niečo, čo musí odfiltrovať riaditeľ.

Do akej miery bola ohrozená dôvera, čo sa týka zahraničných partnerov? Čo ich možno zaujímalo, aké mali otázky?

Musím povedať, že my sme nečakali na otázky, ale konali sme aktívne.

Čo to znamená?

Kontaktovali sme partnerov, vysvetlili sme im, aká je situácia, že všetko, čo má byť zabezpečené, zabezpečené je, a čakali sme od nich reakciu.

Prišla?

Prišla od nich spätná väzba, že nám dôverujú, že stabilita služby ako taká je zachovaná. Bolo to často aj o tých osobných väzbách jednotlivých predstaviteľov služby, ktorí komunikujú s daným partnerom, či už hovoríme o operatívnej spolu...