Martin, dvadsaťšesťročný otec troch detí, žije na jednom z prešovských sídlisk v dvojizbovom byte. Mladý Róm sa momentálne živí murárčinou, pracuje už od štrnástich.
„Ani do školy som nechodil,“ priznáva so smutným úsmevom.
S manželkou majú spoločný sen – nájsť vhodný pozemok a postaviť vlastný domček. „Budem pracovať tak, ako doteraz a možno sa nám to podarí,“ povie Martin.
Svoj domov totiž zdieľajú so švagrovou rodinou a svokrovcami. V dvojizbovom byte sa tlačí až dvanásť ľudí. Martin preto neživí len svoje deti, ale i svojich synovcov a netere.
„Vždy sa poskladáme po sto eur a spoločne potom kúpime deťom to, čo potrebujú – mäso, rožky aj nejaké sladkosti. Spolupracujeme,“ vysvetľuje.
Keď sa chudoba dedí
Najstaršiemu, šesťročnému synovi dal vlastné meno a s láskou ho učí hrať futbal – tak, ako si ním kedysi krátil čas i on v neďalekej dedine. Už na prvý pohľad je jasné, že sa otec v chlapcovi vidí. „Bude to murár ako ja,“ povie hrdo. Chlapec však nezdedí len jeho podobizeň či záľuby, ale pravdepodobne aj spôsob života a problémy, ktoré robia vrásky rodičom.
„Chcel by som sa odtiaľ odsťahovať. Nedá sa tam žiť, ja spím s mojou manželkou a deťmi na jednej posteli. Hľadám pre nás podnájom, veď môj syn už o chvíľu pôjde do školy. Kde sa bude chlapec učiť?“ pýta sa Martin.
Dedenie podobných starostí a predpoklad, že jeho deti sa budú trápiť s chudobou aspoň v podobnej miere, nazývajú sociológovia fenomén generačnej chudoby. „Znamená to prenášanie nízkeho sociálneho ekonomického a kultúrneho statusu, teda života v nedostatku, s obmedzenou účasťou na kultúrnom a materiálnom bohatstve spoločnosti, na nasledujúce generácie,“ vysvetľuje Zuzana Kusá zo Sociologického ústavu SAV.
Generačná chudoba podľa jej slov znamená, že generácia detí má podobne nízke vzdelanie, ako mala rodičovská generácia. „Má ťažkosti získať samostatné a primerané bývanie a pre nízku kvalifikáciu a často aj pre zdedenú farbu pleti a predsudky spoločnosti má problém nájsť stabilnejšie zamestnanie,“ pokračuje Kusá.
Vydržať tri generácie
Podľa americkej sociologičky Ruby Payne je generačná chudoba naučená. Tvrdí, že mnoho detí sa z nej úspešne dostane. „V priemere trvá až tri generácie dostať sa z generačnej chudoby medzi vysokoškolsky vzdelaných, pretože to trvá v priemere tri generácie nahromadiť dostatok prostriedkov na štúdium,“ cituje Payne časopis .týždeň.
„Opustiť generačnú chudobu si vyžaduje, aby sa jednotlivec vzdal určitých vzťahov, aby sa začal vzdelávať alebo začal žiť iný život. Znamená to nájsť si nových priateľov a iné pravidlá života a vyžaduje si hroznú nepohodu, kým sa jedinec oboznámi s novým spôsobom života,“ pokračuje.
Zatiaľ však nič nenasvedčuje, že by sa podmienky života najchudobnejších vrstiev u nás menili zásadnejšie k lepšiemu.
Podľa správy s názvom Pretrvávajúce znepokojenie: anticiganizmus je prekážkou v začlenení Rómov, ktorú publikovala Agentúra Európskej únie pre základné práva, sa životné podmienky Rómov v EÚ medzi rokmi 2011 a 2016 nezmenili.
V porovnaní s priemerom EÚ, ktorý činí 17 percent, žije až 80 percent tunajších Rómov a Rómiek v ohrození chudobou. Takmer tretina ich žije v domácnosti bez vodovodu. Ich prístup k bezpečnej pitnej vode je na úrovni obyvateľov Ghany alebo Nepálu. „Takéto podmienky vážne narušujú vzdelávací proces, zdravotnú starostlivosť či zamestnanosť,“ konštatuje správa.
Za neúspech vinia deti
Malý Martin zatiaľ chodí do škôlky. Jeho otec síce vychodil len základnú školu, no záleží mu na tom, aby jeho deti mali lepšie vzdelanie. „Martin pôjde na strednú školu, tam ho naučia ako murovať. Kým som tu, starám sa o nich ja, ja im zarobím. Chodím po stavbách, až si niekedy necítim nohy. Ale syna dám na školu,“ hovorí.
Podľa Eleny Gallovej Kriglerovej z Centra pre výskum etnicity a kultúry je mýtom, že rómski rodičia nemajú záujem o vzdelávanie svojich detí.
„Každému rodičovi záleží na svojom dieťati,“ zdôrazňuje, „dôležité ale je, aby sa tie deti cítili v škole vítané a že tam patria. Potom je dôležité, aby aj škola nadviazala s rodičmi komunikáciu a spoluprácu od začiatku, a aby sa robila nejaká sociálna práca s celou rodinou. Bolo by dobré, aby bola aj rodina zapojená do vzdelávania.“
Problémom podľa odborníčky ale je, že školy nie sú dobre pripravené na to, aby vzdelávali deti, ktoré majú špeciálne vzdelávacie potreby, a to bez ohľadu na to, či sú z chudobného prostredia, alebo hovoria iným jazykom.
„Deti môžu byť v škole neúspešné a sú z toho obviňované ony samotné alebo ich rodiny. Je dôležité, aby sa týmto deťom venovala pozornosť už od malička. Je dôležitá raná starostlivosť, aby sa deti rozvíjali od malička ako ostatné deti. Druhá vec je, že ak sú prijaté do školy a v niečom zaostávajú, alebo napríklad nehovoria dobre po slovensky, tak je dôležité, aby škola mala nejaké kompenzačné mechanizmy, aby týmto deťom pomáhala,“ pokračuje Gallová Kriglerová.
Iný kraj, iný mrav?
Vlado Rafael z občianskeho združenia EduRoma v tejto súvislosti spomína odlišné podmienky v zahraničí.
„Rómske deti, ktoré napríklad odišli zo slovenských škôl – dokonca zo špeciálnych škôl - do Británie sú dnes úspešné. Majú omnoho vyššie ašpirácie, hlásia sa na vysoké školy, alebo si volia dobre platené etablované remeslá. Na Slovensko sa nechcú vrátiť,“ komentuje.
Vzdelávanie však nemusí viaznuť iba v neschopnosti škôl integrovať ich do vzdelávacieho procesu. Rafael hovorí o aj probléme rasovej neznášanlivosti.
„Rómske deti sú u nás často aj segregované bez ohľadu na ich učebný výkon – ide skôr o problém rasový v kombinácii so sociálnou pozíciou detí, na základe ktorej sú diskriminované. Segregácia zároveň znižuje kvalitu vzdelávania. Tiež sme zistili, že učitelia majú tendenciu pristupovať k rómskym deťom omnoho direktívnejšie – viac ich disciplinujú ako v prípade nerómskych detí – ktoré sa často v triede prekrikujú, nehlásia sa a podobne,“ objasňuje Rafael.
Podľa neho je postoj väčšinovej spoločnosti vo vzťahu k Rómom neraz založený na predsudkoch. „Ak sú aj vzdelaní Rómovia, ťažko si hľadajú zamestnanie na Slovensku – na základe takejto perspektívy pristupujú potom aj samotní rodičia k vzdelaniu svojich detí: Na čo vám je vzdelanie, keď vás aj tak nikto nezamestná, lebo si Róm/Rómka?,“ ilustruje.
Deti by mali počuť: Máš na to
Majú teda deti ako Martinov syn šancu dosiahnuť vysokoškolské vzdelanie? Gallová Kriglerová jednoznačne podotkne: „Samozrejme, že majú.“
Problém je podľa nej ale v tom, že tieto deti sú veľakrát presúvané do špeciálnych škôl a z tých je takmer nemožné dostať sa na bežnú strednú školu. Po špeciálnej základnej nasleduje špeciálna stredná škola.
„Je dôležité, aby tieto deti boli v normálnom vzdelávacom systéme, nie špeciálnom. To znamená, že ak majú prístup k normálnemu vzdelaniu, a venujú sa im tak, ako sa majú, ak sú všetky podmienky splnené, potom neexistuje žiaden dôvod na to, aby nedosiahli aj vyššie vzdelanie,“ vysvetľuje sociologička.
Podstatnou vecou je podľa jej slov aj to, aby ľudia, ktorí sú okolo týchto detí, dali deťom jasne najavo – máš na to. „Veľmi často sa stáva, že tým rómskym deťom povedia rovno, že z nich nikdy nič nebude. Tie deti potom nemajú motiváciu na to, aby niečo dosiahli,“ upozorňuje Gallová Kriglerová.
Lakmusový papierik spoločnosti
Zuzana Kusá pripomína, že predurčenie životnej dráhy rodinou, do ktorej sa človek narodil, teda dedenie noblesného postavenia rovnako ako zničujúcej chudoby, bolo príznačné pre väčšinu spoločností počas ľudskej histórie.
Zároveň ale podotýka, že napríklad nízke vzdelanie sa v civilizovanom svete považuje za indikátor, že verejné politiky nefungujú dobre a intervencia spoločnosti do vyrovnávania životných šancí detí nie je dostatočná.
Podľa Kusej však na Slovensku v súčasnosti chýba dostatočné porozumenie toho, že dedenie chudoby je najmä zlou vizitkou spoločnosti.
„Že ukazuje na nedostatočnosť sociálnych programov, bytovej politiky, nedostatočne premyslené vzdelávacie programy. Slovenskou módou je obviňovať za dedenie chudoby samotné rodiny a spochybňovať a žiarlivo kritizovať programy, ktoré by mali pomáhať zmierňovať chudobu rodín,“ hovorí.
Dôsledkom tohto mentálneho nastavenia je podľa odborníčky predstava, že z chudobou sa nedá a nemá nič robiť, a slušní ľudia sa majú zariadiť tak, aby sa od chudobných čo najviac vzdialili.
„Posielajú deti do súkromných škôl alebo do škôl, do ktorých určite nechodia chudobné deti, sťahujú sa čo najďalej od štvrtí či sídel, kde sa koncentrujú chudobní, zaisťujú svoje príbytky kamerovými systémami a podobne. Buduje sa teda rozdelená spoločnosť, v ktorej sa zmenšuje priestor pre pokojný život, dôveru a spoluprácu,“ dodáva.
Autorky a autor sú študentmi kurzu Globálne výzvy (nielen) pre žurnalistov.
Sekcia Globálne vznikla v rámci projektu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid.
