O sexuálnom obťažovaní a násilí sa v minulosti mlčalo. Po tom, čo sa spustila kampaň #MeToo, začali ženy v rôznych kútoch sveta hromadne zdieľať vlastné príbehy. No aj keď sa už o násilí hovorí viac než v minulosti, vyzerá to, akoby šlo len o vrcholec ľadovca. Stále napríklad platí, že ženy – obete násilia – prípady zväčša neohlásia. Podľa posledného prieskumu Koordinačno-metodického centra pre prevenciu násilia na ženách oznámi prípad na polícii len 11 percent obetí.
Mení sa pohľad spoločnosti na obťažovanie, sexizmus a rodovú rovnosť? Aj o tom sme sa rozprávali s predstaviteľkami troch generácií slovenských žien. 92-ročnú Máriu z úvodu dopĺňa 22-ročná študentka žurnalistiky Alexandra a 57-ročná Helena, mama troch detí, ktorá sa vydávala v 18. rokoch.
Sú si muži a ženy podľa vás rovní? Ak nie, v čom spočíva ich rozdielnosť?
Alexandra (22): Určite nie. Ženy robia množstvo neplatenej práce. Veľa mužov si myslí, že patria do kuchyne. Nejde len o starú generáciu, ale aj o mužov v mojom a nižšom veku. Okrem toho sa stále od ženy očakáva, že ona sa vzdá kariéry, aby si mohol muž budovať tú svoju. Jednoducho, aby sa stále prispôsobovala.
Helena (57): Záleží od doby. Aj keď v dnešných časoch majú ženy volebné právo a omnoho viac možností, ako mali v predošlých generáciách, tak mnoho mužov si vysvetľuje rovnoprávnosť po svojom. Či už na pracovisku, alebo v niektorých rodinách, ženy sú stále tie, čo ťahajú za kratší koniec. Z vlastnej skúsenosti viem, že na pracoviskách mali ženy omnoho nižšie platy ako muži. Na otázku zamestnávateľovi, že prečo je to tak, som dostala odpoveď, že muži potrebujú motiváciu, aby robili. Preto im dali viac než ženám.
Mária (92): Ani by som nepovedala, lebo vždy je tá žena utláčaná.
Boli si muži a ženy podľa vás rovní? Ak nie, v čom spočívala ich rozdielnosť?
Mária (92): Chlopi dzeci narobili a baby še starali. Predtým tak nebolo roboty, tak sa gazdovalo. A nie všetky mohli ísť do školy, pretože museli ísť na gazdovstvo. Môj otec ma nenechali pokračovať v škole, pretože som mala pracovať na gazdovstve, aby som bola paňska. Veľakrát najmä v rodinách, kde neboli chlapci, museli „mužské“ roboty robiť ženy. Ťažké práce na poli robil každý, bez ohľadu na pohlavie, ale ženské práce robili iba ženy.
Ako sa podľa vás správali muži k ženám 100, 70, 50 či 30 rokov dozadu? Ako sa správajú muži k ženám dnes?
Alexandra (22): Nemyslím si, že to závisí až tak od toho, koľko rokov prešlo. Muži sú rôzni a niektorí aj pomohli resp. pomáhajú.
Helena (57): Veľmi chýba džentlmenstvo. Mám pocit, že dievčatá sa až príliš ľahko odovzdávajú mužom a samé sa potom pripravujú o úctu. Chýbajú zdravé hodnoty a rozdelenie muž a žena. Možno je niekedy aj na škodu, že sa snažíme o prehnanú rovnosť, lebo predsa len v tých pohlaviach po biologickej stránke je rovnosť nemožná.
Mária (92): Boli dobrí aj zlí muži. Niektorí svojim ženám pomáhali, no iní nie. Prežili vojnu a veľakrát boli štvaní proti ženám od svojich matiek. Stávalo sa aj, že keď muž žene pomáhal, tak si z neho robili posmech, či už v rodine alebo v jeho okolí.
Myslíte si, že muži si k ženám dovoľovali v minulosti toho viac či menej ako dnes? Ak áno, s čím to mohlo súvisieť? Ak nie, prečo to tak bolo?
Mária (92): Záleží, v ktorej krajine, od výchovy v rodine a od okolia. Aj v minulosti sa našli muži, ktorí si ženy vážili.
Vnímate prítomnosť feminizmu? V akom kontexte je vnímaný? Podporujete ho?
Alexandra (22): Som feministka. Príde mi vtipné, keď si niekto predstavuje feministky ako škaredé a nepríjemné ženské, ktoré nikto nechce. V skutočnosti je každá žena, ktorá si myslí, že má mať svoje práva, má právo vyjadriť sa a rozhodovať o svojom živote, feministka, len to takto nepomenúváva.
Helena (57): Nepodporujem ho.
V dnešnej dobe sú IT špecialistami aj ženy. Aké povolania vykonávali muži a aké ženy?
Helena (57): Mestskí muži väčšinou robili vo fabrikách a dedinskí skôr na statku. Väčšinou robili tie najťažšie práce.
Kto ostával na materskej? Ako boli vnímané ženy, ktoré neostávali doma na materskej so svojim dieťaťom? Mala by žena ostať na materskej? Je muž schopný obstarať dieťa miesto ženy na materskej? Alebo aj z iného dôvodu viac ako žena?
Alexandra (22): Určite v prvých mesiacoch je lepšie, ak žena ostane pri dieťati, pretože ho kojí a aj kvôli svojmu vlastnému zotaveniu. Nevidím však dôvod prečo by mala ostať iba žena na materskej/rodičovskej dovolenke. Je to na partneroch, ako sa dohodnú.
Helena (57): Väčšinou ženy. A ako vnímali tie, čo neostávali na materskej? Záviselo to od samotnej ženy, pretože niektoré nemali vzťah k deťom a iné nemali inú možnosť. A určite aj muži sa vedeli/vedia postarať o dieťa. Sú rôzni.
Mária (92): Starali sa matky, alebo nejaké príbuzné – babky, tety... Ak muž ovdovel, tak sa mnohokrát oženil z vypočítavosti, aby im mal kto pomôcť s deťmi.
Mali ženy nejaké výnimky, ospravedlnenia, benefity v práci na rozdiel od mužov?
Helena (57): Žiadne. V podstate rovnaké ako muži, ale dostali sme darčeky na MDŽ za socializmu.
Mária (92): Pri odchode do dôchodku mi odpočítali roky za porodené deti.
Stretli ste sa niekedy v pracovnom živote s obťažovaním – či už fyzickým alebo slovným?
Alexandra (22): Pravdaže. Brigádujem už nejaký čas ako čašníčka a veľakrát som s tým mala skúsenosť. Boli to reči, rôzne návrhy, či dokonca aj čapnutie po zadku. Stále som sa však vedela obrániť, no niekedy je to ťažké, pretože sa musíme riadiť pravidlom „náš zákazník, náš pán“, ale aj to má svoje normy.
Helena (57): Áno. Ale som sa vedela obrániť, aj keď nie vždy to bolo ľahké.
Hovorí sa dnes dostatočne o obťažovaní? Ako je vnímané a ako by sa malo riešiť?
Alexandra (22): Podľa mňa je to už menej tabu téma. Stále sa však môžeme stretnúť s rečami, že „ona si to pýtala... Prečo sa tak obliekla, ak nechcela, aby sa na ňu pozeralo?...“ Je to smutné, že sa z obete stáva aj vinník.
Helena (57): Poväčšine sa o tom hovorí, ale stále si myslím, že sa to snažia umlčať.
Hovorilo sa o obťažovaní? Ako bolo vnímané a ako sa riešilo?
Mária (92): Riadilo sa pravidlom: Drž hubu a krok. V ženách bola vyvolávaná vina a pocit hanby. Ak sa ozvali, tak ich odsudzovalo ich okolie, ale aj rodina.
Myslite si, že sexizmus sa dotýka iba žien?
Alexandra (22): Myslím si, že je to celospoločenský problém. Aj muži sú obťažovaní, ale nie až v takom rozsahu, ako ženy.
Ženy boli už od pradávna tie, ktoré sa starali o deti a domácnosť. No tak, ako sa vyvíjala spoločnosť, formovali sa aj úlohy a postavenie žien. Volebné právo žien po prvej svetovej vojne sa považuje za prvý krok na ceste k rovnoprávnosti a rovnosti žien vo všeobecnosti.
Akýsi prelom v rozmýšľaní o ženách nastal až v roku 1929, keď spisovateľka a feministka Virginia Wolf upozornila, že rovnosť medzi ženami a mužmi, teda rodová rovnosť, môže nastať len vtedy, keď sa žena a ženskosť nebudú spájať s ochraňovaním niečoho či niekoho. V 19. storočí sa v USA z feminizmu stalo oficiálne uznávané organizované hnutie. Avšak s nepriaznivou ekonomickou, politickou a spoločenskou situáciou vo svete po prvej a následne aj po druhej svetovej vojne bolo hnutie oslabené. Takzvaná druha vlna rozvoja feminizmu prišla po roku 1960. V slovenskom prostredí však o druhej vlne nemožno hovoriť v pravom slova zmysle. Barbara Havelková, poradkyňa českého premiéra v otázkach rodovej rovnosti a práva, povedala pre denník Pravda, že politika v krajinách východného bloku prinavrátila ženám skôr úlohu rodičky a opatrovateľky, ženy v domácnosti.
Dnes v mnohých vyspelých a demokratických krajinách ženy stále ťahajú za kratší koniec. Napríklad v žiadnej európskej krajine nesedí v parlamente polovica žien, ale zväčša len tretina, ukazujú údaje Svetovej banky. Podobne je to podľa Eurostatu aj vo vrcholovom manažmente štátov Európskej únie.
Autorka je študentkou kurzu Globálna rozvojová žurnalistika na Katedre žurnalistiky FiF UK.
Článok vznikol v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid.
