Oleg K., pôvodným menom Oleg Tchorik, mal zabiť jedného z najvplyvnejších ľudí na Slovensku Ján Duckého. Dnes žije na Ukrajine. Hovorí, že "zlaté časy" prežil na Slovensku v Bratislave.
Navštívili sme ho v Kyjeve. "Vy ste sa nebáli prísť sem za mnou, keďže sa o mne toho veľa hovorí?" znela jeho prvá otázka. Dodal, že kým som na Ukrajine, bude sa mi venovať. Vzápätí sa na jeho tvári objavil úsmev. Napriek tomu bolo vidno, že je v strehu -- neustále pozoroval ľudí a situáciu okolo seba. Keď sme sedeli v miestnej kaviarni, asi po hodine sa zdvihol a išiel skontrolovať svoje auto -- vraj kvôli istote.
Kontakty z podsvetia
Pri minerálke sa rozhovoril o svojom živote na Slovensku. Tvrdí, že na Slovensko prišiel v roku 1993 ako stavebný robotník. Neskôr robil ochrankára ukrajinským podnikateľom. Spomínal aj mená ľudí, označovaných za šéfov podsvetia. Zhodou okolností sú už všetci z nich mŕtvi -- bratia Diničovci, Peter Steinhübel, Miroslav Sýkora či Jozef Svoboda. "Poznal som týchto ľudí, stretli sme sa, vedel som, čo robia. No ja som sa hlavne zaoberal výmenou informácií a robil som to za peniaze." Spomenul aj Ivana Miška, ktorého médiá spájali s ukrajinskou mafiou na Slovensku. "Moja prvá zákazka pre Ivana bola 5 miliónov korún, no viac nepoviem".
Tvrdí, že keď otvorili na Slovensku ukrajinský konzulát, získaval informácie o Ukrajincoch, ktorí chceli prísť sem. Aj jeho informácie mali vplyv na to, či Ukrajinec dostane pas a víza.
Veľakrát pomáhal získavať informácie aj pre ľudí z podsvetia. Konkrétnejší však byť nechcel. "Stretával som sa skutočne s mnohými ľuďmi, ale takmer nikto nevedel, kto som, čo som a čím sa zaoberám". Označenie, že bol špión rázne odmieta, rovnako ako to, že stojí za vraždou Jána Duckého.
Život naruby
Priznáva, že "zlaté" časy, ktoré strávil na Slovensku a hlavne v Bratislave, sú dávno preč. Po návrate na Ukrajinu v apríli 2001 sa jeho život úplne otočil. Nemal tam takmer nikoho. Mal problém s jazykom. Nevedel si opäť navyknúť na myslenie a mentalitu Ukrajincov. "Stále som si nebol istý, či niekoho za mnou nepošlú s cieľom umlčať ma," hovorí Oleg K. Zrejme aj preto tvrdí, že na Ukrajine takmer nikomu neveril a vždy vravel, že je Rus. "To preto, lebo Ukrajinci sa vždy báli Rusov."
Rodina ma odsúdila
Jeho prvé kroky viedli k rodičom, ktorí boli z jeho návratu veľmi prekvapení. Keď sa dozvedeli o tom, čo mal na Slovensku urobiť, obrátili sa mu chrbtom. "Povedali mi, že som pre nich cudzí a aby som si našiel dievča, prácu a staral sa sám o seba." Išiel teda k babke, ktorá sa mu pri výchove najviac venovala. Tá však zomrela v roku 2002 a následne na to aj jeho otec. "To, že obaja zomreli, rodina pripisovala mne, lebo sa vraj nevedeli zmieriť s tým, že vraj som na Slovensku vraždil," dodáva Oleg. Nemal nič a rok býval v aute a teraz žije, ako hovorí, u kamarátky. Najskôr začal robiť zásobovača v potravinách a teraz si zarába na živobytie ako taxikár. Priznal, že načierno.
Rakety a Juhoslávia
O časoch strávených v armáde a po nich veľmi hovoriť nechcel. Narukoval v roku 1989 a pôsobil u raketového vojska. Po dvoch rokoch už v armáde nebol, no úplne toto prostredie neopustil. "V 90. rokoch sa robil hlavne s Juhosláviou obchod so strategickými komponentmi -- raketami a špeciálnou vojenskou technikou, ktoré sa rozkradli z bývalého Sovietskeho zväzu. Boli to nelegálne veci a nehovorím, že som to robil ja." Na otázku, či vôbec existujú nejaké materiály o jeho minulosti v armáde a v zahraničí, odpovedal len toľko -- na Ukrajine nie.
Sťažnosti v Štrasburgu
Napriek obžalobe na Slovensku stále dúfa, že sa mu aj vďaka sťažnostiam do Štrasburgu podarí očistiť svoje meno. Ako odškodné chce 380-tisíc eur. "Niektorí známi mi povedali, že žiadam málo." To, že 21. augusta má byť verejné zasadnutie súdu pokiaľ ide o obžalobu vedel, ale len neoficiálne. "Zatiaľ ma tam nepozvali, takže neviem. Ale ak by chceli, aby som tam prišiel, museli by mi dať peniaze na cestu a všetko mi vybaviť, aj pas." Dodal, že ani s advokátom nie je v častom kontakte. Reakcia na otázku, čo v prípade, ak ho za vraždu Duckého odsúdia, bola jednoznačná. "Nemám obavu, že ma odsúdia, lebo neviem, za čo by ma mali odsúdiť. Určite sa budem ďalej sťažovať."