V pondelok okolo ôsmej hodiny ráno na západoukrajinský Ľvov dopadlo niekoľko ruských rakiet. Explózie usmrtili najmenej sedem ľudí, ďalších 11 ich utrpelo zranenie.

Rakety dopadali tiež blízko stanice, z ktorej stovky ľudí denne mieria na západ, aby utiekli z okupovanej Ukrajiny.

Ľvov až doteraz slúžil ako útočisko pre utečencov z vojnou sužovaných častí krajiny. Aj keď sa tu sirény tiež rozoznievajú, život sa nezastavuje. Ľudia ich nemajú až tak spojené s bezprostredným ohrozením života.

Poplašný zvuk, ktorý sa ráno náhle ozýva, preto prebúdza len niekoľko ľudí, ktorí driemali v čakárňach neďaleko hlavnej haly Ľvovskej stanice. Ďalší sa prepletajú, aby sa spolu s batožinou dostali k svojim vlakovým spojom.

„Vodič príde o štyri minúty,“ pípne mi upozornenie v telefóne. Otváram masívne hlavné dvere nádražnej budovy a chystám sa vykročiť von smerom k taxíku.

Z ničoho nič sa ozve hlasná rana. Ľudia zneistia, niektorí zamrznú a zostanú stáť na mieste. Ostatní sa snažia vybehnúť von, druhými dverami sa naopak valí dav vystrašených ľudí smerom do budovy.

Pritlačím sa do výklenku blízko dverí

„Všetci dovnútra, rýchlo, nepanikárte,“ zareve autoritatívne vojak so zbraňou...