"Nemám už síl ani spomínať", povedal v rozhovore pre denník Plus jeden deň vážne chorý kňaz Anton Srholec (86). Obľúbený kňaz je na konci so silami. Rozhodol sa odísť z nemocnice a denníku sa zveril, že sa pripravuje na svoj odchod.
"Človek má myslieť už od rána, kde bude spať večer. A ja som si celý život tak nejak pripravoval. Človek musí dať životu zmysel, aby ho napĺňal každý deň, tvorbou, zmyslom, zápasom o spravodlivejší svet", zamyslel sa Srholec.
Anton Srholec (86), ktorý prežil prenasledovanie za socializmu a život zasvätil pomoci najchudobnejším, podstúpil ešte minulý mesiac chemoterapiu. Ešte v nemocnici ho bol navštíviť aj prezident Andrej Kiska. "Hovoril o Európe, o tom ako ho teší, že sme jej súčasťou a vyjadril obavy z Ruska. Hovoril aj o našej povinnosti pomôcť rodinám migrantov, z ktorých mnohým ide o jedno - zachrániť si život," prezradil prezident.
Anton Srholec (*12. jún 1929, Skalica) je kňaz a charitatívny pracovník. Narodil sa v roľníckej rodine ako jedno zo siedmich detí. Ako 17-ročný vstúpil do rehole saleziánov, ktorú však komunistický režim zakázal. Chcel študovať teológiu, no v Československu sa to nedalo, tak sa pokúsil ilegálne opustiť republiku. Bol za to odsúdený na 12 rokov väzenia. Vo väzení strávil desať rokov, prevažnú časť trestu si odrobil v uránových baniach v Jáchymove. Po návrate pracoval desať rokov ako robotník na stavbách, v továrni na výrobu betónových prefabrikátov a v oceliarni pri vysokej peci.
V Ostrave mu umožnili študovať cudzie jazyky a urobil si štátne skúšky z anglického a nemeckého jazyka. Dva razy sa hlásil do kňazského seminára v Bratislave, nedostal však ani len odpoveď. Po Pražskej jari, v roku 1969, dostal povolenie vycestovať na tri mesiace do Talianska. Ostal tam rok, dokončil teologické štúdiá na Pápežskej saleziánskej univerzite v Turíne a za kňaza ho vysvätil pápež Pavol VI. dňa 17. mája 1970.
Anton Srholec je dodnes napriek vysokému veku činný vo verejnom živote. Pôsobil v Helsinskom výbore pre ľudské práva na Slovensku, v Spoločnosti pre vedu a umenie, bol členom rady Konta nádeje, je predsedom Konfederácie politických väzňov Slovenska a bol činný aj v iných spoločenských a sociálnych organizáciách. Je tiež členom Medzinárodného ekumenického združenia a Teologického fóra. Od roku 1992 sa venuje bezdomovcom v bratislavskom centre Resoty, ktoré riadi. Je autorom mnohých článkov, príhovorov, prednášok a doteraz mu vyšlo šesť kníh, medzi nimi Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov (1991), Každodenné zamyslenia (1995) či Ako čerstvý chlieb (2008).