Vyviazol živý vďaka šťastiu i vlastnej šikovnosti. No smrť od neho nebola ďaleko. Napriek tomu vraví, že nikdy neoľutoval rozhodnutie zapojiť sa do Slovenského národného povstania. „Bolo to moje čisté presvedčenie. Nesúhlasil som s tým, čo sa deje v našej krajine, a chcel som proti tomu bojovať,“ spomína Oto Wagner – Bratislavčan židovského pôvodu, ktorý o rodinu prišiel v koncentračnom tábore. Sám sa do Osvienčimu nedostal len vďaka tomu, že mu kamarát požičal svoje doklady a vystupoval pod jeho identitou. Keď sa však na tento podvrh prišlo, zavreli ho do pracovného tábora v Novákoch. A práve tam ho zastihlo Povstanie a možnosť zapojiť sa doň. Gardisti strážiaci tábor totiž ušli, a tak vtedy 19-ročný mladík nemusel dlho premýšľať. A prihlásil sa.
Bez výcviku
„Nemali sme žiadny výcvik. Dali nám do ruky zbraň a jednoducho nám kázali útočiť na nepriateľa. Aj preto mnohí padli,“ hovorí. Čas premýšľať nad tým, čo je pred nimi a do koho strieľajú, nebol. Navyše, keď niekto vidí, ako padajú jeho kamaráti, vyhecuje ho to. Wagner však s pousmiatím dodáva, že dodnes nevie, či niekoho naozaj aj zasiahol. Všetko bolo neprehľadné, bojovalo sa najmä v lesoch.
Čítajte viac:
Dni, keď sa Slováci postavili na odpor proti okupantom
Pre Povstanie nás akceptuje aj zahraničie
Fotí partizánov, aby spoločnosť nezabudla
Pri schádzaní do dedín, v ktorých práve neboli Nemci, však bolo cítiť podporu bežných ľudí. Aj napriek tomu, že pomoc partizánom sa prísne trestala, zväčša svojich dobrodincov našli. „Ľudia boli na našej strane. Dali nám najesť, napiť, niekedy sme u nich prespali,“ vysvetľuje.
Takýto život plný neustáleho skrývania sa, bojov či presunov však mnohí partizáni dlho nezvládali. Pri zídení do dedín sa preto niektorí jednoducho odpojili a vrátili sa domov.
Oslobodenie v hodine dvanástej
Napriek tomu, že Wagner sa už raz koncentračnému táboru vyhol, neskôr ho to neminulo. Neďaleko Banskej Bystrice pri útoku na nemecké pozície ho totiž postrelili do nohy, a preto nemohol ďalej pokračovať. Mal však šťastie. Zajali ho slovenskí vojaci, ktorí bojovali po boku Nemcov, vďaka čomu sa mu ušlo lepšie zaobchádzanie. I to však znamenalo deportáciu do koncentračného tábora v rakúskom Mauthausene. „Vládol tam hlad, bieda a tvrdá disciplína,“ opisuje.
No mladému Slovákovi pomohla výsada, ktorá ho od iných väzňov odlíšila. Štyri jazyky, ktoré ovláda. Najpotrebnejšia však bola nemčina. Vďaka nej ho veliteľstvo tábora využívalo ako príležitostného tlmočníka. A ako odmenu za svoje služby dostával pri prídeloch o čosi viac polievky ako ostatní. A tak sa v tábore dožil oslobodenia. Aj to však prišlo v hodine dvanástej. Američania tam dorazili len tri dni po tom, ako sa Wagner nakazil týfusom, preto sa na liečenie dostal ešte v skorom štádiu choroby. Inak by zrejme neprežil. Nemci udržiavali tvrdý režim do poslednej minúty, spomína.
A čo hovorí na dnešný pohľad na SNP?„Ľuďom chýbajú informácie,“ poznamenáva. „V školách sa téme venuje málo priestoru a medzery majú aj starší,“ zakončuje Wagner, ktorý ako predseda Združenia väzňov koncentračných a zajateckých táborov na Slovensku či podpredseda Medzinárodného komitétu väzňov osemnástich krajín Európy študentom o téme sám aj neraz prednášal.
Prečítajte si aj príbeh generála, ktorý chcel zachrániť nemeckú rodinu a ďalšie neznáme príbehy SNP.