Rok 1944. Na Slovensku pokračuje nacistické prenasledovanie Židov. Medzi nimi je aj rodina Ignáca a Alžbety Löwenbeinových. Tí sa napriek napätej situácii rozhodnú prežiť za každú cenu. A to aj so svojou šesťtýždňovou dcérou Zitou.
Na to však museli nájsť niekoho, kto sa o dieťa postará. Na kopaniciach pri Trenčíne klopali na viacero dverí, prijali ich však len manželia Peter a Mária Rehákoví. A tí napriek riziku malú Zitu prijali.
Löwenbeinovci sa následne skryli v lese. „Nikto to nečakal, že sa im podarí zachrániť,“ spomína Zita Löwenbeinová, dnes Kurzová. Asi po roku sa však po svoje dieťa vrátili. A Rehákovci tak jediným rozhodnutím zachránili celú rodinu.
Manželia Rehákovci pritom bývali na kopaniciach osamote s dvoma synmi. „Pamätám si Zitu, ako ležala v kočíku. Ja som ju vozieval. Bola ešte maličká,“ rozpráva dnes vtedy šesťročný syn Peter Rehák. Práve on si včera prevzal ocenenie za svojich rodičov.
Dieťaťom sa netajili
Na to, čo spravili jeho rodičia, je aj po rokoch veľmi hrdý. Ako dodáva, jeho rodičia sa dieťaťom netajili. Keď sa o ňom začalo veľa rozprávať, dali ho na niekoľko dní pod falošným menom do nemocnice, pretože čakali kontrolu.
Peter Rehák so Zitou Löwenbeinovou
Upozorňuje aj na obdivuhodnú spolupatričnosť, ktorá v tom čase medzi ľuďmi panovala. Všetci v okolí vraj vedeli, že Zita je židovské dieťa. „Nikto z tej dediny necítil potrebu to udať,“ hovorí Peter Rehák. Jeho rodičia boli ochotní si Zitu osvojiť, ak by jej rodičia vojnu neprežili. Po tom, ako svoje dieťa nechali u cudzích ľudí, vybrali sa nájsť si skrýšu v lesoch okolo. Pred Nemcami sa dokonca schovával aj Zitin manžel Peter. Takže sa dokáže vžiť do toho, čo jej rodičia zažili. „Vykopala sa jama v hĺbke do výšky človeka. A ešte do zeme sa vykopalo miesto na spanie. Navrch sa dali nejaké trámy, zahádzalo sa to zeminou a lístím,“ vysvetlil Zitin manžel. Jedlo im vraj nosili dobrí ľudia z okolia. Bez nich by nebol nikto v tmavých lesoch prežil.
Stretli sa až po rokoch
Asi po roku, keď sa situácia upokojila, sa rodičia malého dieťaťa do domu Rehákovcov vrátili. „Vychudnutí po vojne prišli po mňa a zobrali si ma domov, odkiaľ ušli, tam som už vyrastala,“ dodáva Zita. Rodiny boli dlhé roky v kontakte, po smrti rodičov sa však kontakt stratil. Zita a jej nevlastný brat Peter Rehák sa našli len nedávno. „Oslovil som slovenskú Poštu pre teba, či by mi ju nepomohli nájsť. Poslal som imlist. A na druhý deň nezávisle od toho som skoro počas jazdy vypadol z auta. Volala mi Zita,“ ukončil svoje rozprávanie Peter.