„V noci začiatkom júla 1968 sme odrazu dostali rozkaz na presun pod mesto Grodno a všetkým nám rozdali veľa munície. Čoskoro sme sa ocitli na nejakom poli pod Užhorodom,“ spomína Gennadij Gladyšev, ktorý bol v čase invázie ruských vojakov v auguste 1968 tankistom 30. pluku Irkutsko-pinskej divízie.

Hoci v duchu si každý kládol otázku „Kam ideme?“, tušili, že to bude asi Československo. Vedelo sa totiž, že tam nedávno prebiehali veliteľské cvičenia vojsk krajín Varšavskej zmluvy. Novinkou neboli ani informácie zo sovietskych novín – titulky hlásali zmenu ideologického kurzu Československa. „Raz, neskoro v noci, som počul veliteľov rozprávať o Dubčekovi. Vtedy som pochopil, že naším cieľom je Československo,“ hovorí pre HN Gennadij Gladyšev.

Cigarety za jablká
Presun cez hranice bol podľa rodáka z Irkutska bezproblémový. Závory boli takpovediac dokorán a nikde žiadny pohraničník. Čím bližšie bola kolóna tankov k Michalovciam, tým viac cítili nevraživosť bratov Čechoslovákov. Výnimkou boli rómske deti. Tie si vôbec nerobili ťažkú hlavu z toho, že sa môžu ocitnúť pod tankom. Bežali totiž blízko nich a od sovietskych vojakov si pýtali cigarety. „Boli šťastím bez seba a na revanš nám hádzali jablká.“

To však boli ešte len na dedine. V meste sa atmosféra zhusťovala. „Stovky ľudí, držiac transparenty s protisovietskymi heslami, nám hrozili päsťami a škaredo nadávali,“ loví z hlavy vyše štyridsaťročné spomienky Gennadij Gladyšev. Priznáva, že vtedy nevedeli, čo je pravda, a preto nechápali reakcie Čechoslovákov. „To, že nás obhadzovali paradajkami či kameňmi, až tak nebolelo. Najviac nás mrzeli nápisy: „V 1945 – osloboditelia. V 1968 okupanti!“ Nuž, na vojenčine sa podobné maličkosti prehliadajú.

Čo sa stalo 21. augusta 1968, keď k nám prišli Vojská varšavskej zmluvy? Čítajte TU.
Prečítajte si aj príbehy, ktoré napísla okupácia:
Bol to obyčajný deň. A potom muža z Košíc zabila ruská guľka
Emigroval, aby bol slobodný. A mohol pretvoriť Hamburg na svoj obraz

Sympatie áno, láska nie
Svoju úlohu si vojaci splniť museli. Obsadili okolie Prešova. „Počul som, že Česi boli k naším vojakom drsnejší. My sme si neskôr so Slovákmi celkom dobre rozumeli. Rozprávali sme sa a vymenili si odznaky," spomína Gladyšev, ktorý na Slovensku prežil rok a pol vojenčiny. Sympatie podľa neho časom prerástli aj v niečo viac. V priateľstvo. Veď sa spolu s maďarskými vojakmi rozprávali pri vínku, miestnym obyvateľom pomáhali zbierať úrodu a dokonca prinášali aj kultúru. Samozrejme, ruskú.

„Okrem vojenských povinností som bol poverený na nadviazanie družby,“ vysvetľuje a pokračuje: „Mal som aj známosť. Volala sa Eva Rigová,“ spomína s nostalgiou v hlase dnes. Veľká láska sa však nekonala. Údajne pre nedostatok času.
Nebola to chyba

Po návrate domov Gennadij Gladyšev začal žiť bežný život. Staval v ZSSR cesty, veľa cestoval, vyštudoval novinárčinu a založil si rodinu. Na vojenčinu v Československu si rád zaspomína a inváziu vojsk Varšavskej zmluvy považuje za zodpovedný krok voči vtedajšiemu socialistickému bloku. „Koniec koncov sme boli viazaní vojenskou prísahou. A keby sme nezakročili my, Československo by obsadili Nemci a Američania. Neviem si predstaviť, ako by sa to mohlo skončiť.“

Článok je vybraný z archívu HN