Česká tajná služba vydala správu aj o vývoji v krajnej pravici. Obsahuje viacero alarmujúcich zistení. A čo je horšie, platia aj pre Slovensko.
Extrémistická scéna na Slovensku a strednej Európe vôbec zažila turbulentné obdobie. Inak to asi nešlo. Karty premiešala utečenecká kríza a protibruselské nálady, v Európe prebehli viaceré teroristické útoky a klasické autority dostávali na frak v pravidelných intervaloch. Voľby na Slovensku nevynímajúc. Pre protisystémových „bojovníkov“ výživná pôda. Len málokoho prekvapí, že v krajne pravicovom priestore došlo k zaujímavému vývoju. Predovšetkým k dodnes nevídanej spolupráci ideovo protichodných táborov. A naopak. K snahe niektorých organizácií zo seba extrémistickú nálepku zmyť. „K umierňovaniu niektorých osôb, ktoré sa pohybujú na hrane extrémizmu, ak zvažujú pokus o vstup do parlamentnej politiky,“ spresňuje Jakub Janda, analytik think tanku Evropské hodnoty.
Migranti spájajú
Keď pred pár dňami česká tajná služba vydala svoju výročnú správu za rok 2015, uviedla zaujímavé zistenie. Jednotlivé prúdy extrémistickej scény u našich susedov dokázali preklenúť spory. Dôvod? Migranti. „Extrémistické subjekty predtým z ideových alebo osobných dôvodov spoluprácu odmietali. So stúpajúcim záujmom verejnosti o tému migrácie však rástla ochota kooperovať pri organizovaní protestov proti utečencom,“ píše vo svojej správe Bezpečnostní informační služba České republiky a nijako sa netají tým, že jav považuje nie len za nový, ale predovšetkým za závažný. A nie je jediná. „Jednotlivé prúdy, neonacistický aj nacionalistický, sa dokázali zjednotiť na niektorých spoločných postupoch,“ pridáva sa Miroslav Mareš, politológ a odborník na extrémizmus z Masarykovej univerzity v Brne.
Ide o pozoruhodný obrat. Pretože len na začiatku roka 2015 si viaceré postavy krajne pravicovej scény nevedeli prísť na meno. Asi najvýraznejšie sa ich ideové rozpory prejavovali vo vzťahu k udalostiam na Ukrajine. Kým jedna časť podporovala (a podporuje) proruských separatistov, druhá ukrajinskú ultrapravicu.
Slovenské pomery
Dobre. Českí extrémisti vďaka migrantom dokázali preklenúť svoje spory. A tu by text slovenský čitateľ mohol ukončiť s ľahkým pokrčením ramien. Lenže, zďaleka nejde o špecialitu u našich západných susedov. Rovnaký trend možno badať i u nás. A vôbec to nie je prekvapením.
Vzťahy medzi extrémistami oboch krajín sú totiž dlhodobo nadštandardné a vplyvy vzájomné. „Väzby sú pomerne intenzívne. Spomeňme si na minuloročné vyčíňanie českých futbalových chuligánov po júnovej demonštrácii v Bratislave alebo vystúpenie Mariána Magáta na demonštrácii v Prahe,“ pokračuje Miroslav Mareš. A navyše, utečenecká kríza, teda kľúčový dôvod spolupráce, ani náhodou nevychádza z českých lokálnych pomerov. Zrátané a podčiarknuté, ľahké pokrčenie ramien nie je namieste a výročná správa českej tajnej služby stojí za pozornosť i na Slovensku. Aj keď situácia na našej krajne pravicovej scéne je komplikovanejšia. Odkedy si kotlebovci sadli do parlamentných lavíc.
Ak by sme sa úzkostlivo držali dokumentov nášho rezortu vnútra, tak na slovenskej scéne máme päť výraznejších zoskupení „s extrémistickými prejavmi“, ako ich slušne nazýva materiál s názvom Koncepcia boja proti extrémizmu pre roky 2015 – 2019. Dokument je verejne dostupný na stránke ministerstva, otvorene menuje napríklad Ľudovú stranu Naše Slovensko, Slovenské hnutie obrody alebo Slovenskú pospolitosť. A pozornosť venuje i takzvaným športovo-branným organizáciám. „Športovo-branné organizácie nevykazujú všetky znaky extrémizmu, ale sú ovplyvňované pravicovými extrémistami, prípadne sa do ich aktivít zapájajú jednotliví členovia extrémistických zoskupení, ako Slovenská pospolitosť alebo Slovenské hnutie obrody. Vzhľadom na charakter aktivít ako vojenský výcvik, používanie expanzných zbraní a tak ďalej, môžu predstavovať bezpečnostné riziko do budúcnosti,“ tvrdí dokument. Dve najznámejšie z menovaných zoskupení sú Akčná skupina Vzdor Kysuce a Slovenskí branci.
Pozrite si rozhovor s uznávaným psychiatrom, čo si myslí o pôsobení Mariana Kotlebu:
Názorové prieniky
Aj v prípade, že by sme krajne pravicovú scénu zúžili len na subjekty z uvedeného takmer dva roky starého materiálu, je očividné, že trend opísaný v Českej republike sa Slovensku ani náhodou nevyhol. Prehlbujúca sa spolupráca má byť najevidentnejšia medzi Slovenským hnutím obnovy a Vzdorom Kysuce. A podľa všetkého prerastá rovinu spoločného organizovania pochodov či iných podujatí. „Tieto dva subjekty, hoci navonok pomerne odlišné, dokázali nájsť názorové prieniky a sledujúc spoločný záujem prispôsobujú svoju stratégiu zmeneným podmienkam,“ podotýka odborník na extrémizmus Radovan Bránik.
Podľa jeho slov sa Vzdor Kysuce stáva tichým podporovateľom Slovenského hnutia obrody, ktoré má radikálnu agendu predkladať kultivovaným jazykom. Prípadne skrývať za uhladeným vystupovaním. Za pravdu Bránikovi dáva napríklad skutočnosť, že ešte donedávna Vzdor výrazným spôsobom propagoval svoju značku, no v poslednom čase akoby sa ich „čierno-biela vlčia hlava“ z verejného priestoru vytratila. „Zatiaľ pracuje na infiltrácii svojich členov a sympatizantov do silových zložiek štátu. Už dnes je zrejmé, že dochádza k zmenám v postojoch príslušníkov týchto zložiek voči radikálnym hnutiam. Pomaly, ale isto rastie počet priamych sympatizantov. U iných zas bývalý prudký odpor postupne klesá. Bezpečnostný systém štátu tak postupne stráca obranné inštinkty,“ netají skepsu Radovan Bránik.
Úzka spolupráca oboch organizácií však nie je výnimočným javom. Presvedčil sa o tom každý, kto len náhodou išiel okolo protimigrantského pochodu, koncertu či inej akcie organizovanej niekoho z krajne pravicovej scény. Prípadne sa po niektorom z pochodov započúval do priateľskej diskusie organizátorov na záver.
Jediným subjektom, ktorý v poslednom čase na spoločných podujatiach chýba, je Ľudová strana Naše Slovensko. A paradoxne sa tak môže zdať, že úspech Mariána Kotlebu v marcových parlamentných voľbách celú scénu oslabil. Minimálne tým, že k sebe stiahol časť prívržencov či potenciálnych sympatizantov. No nepredstavuje to nič, čo by stálo za oslavu.
Blbá anketa
Pred pár dňami sociálnymi sieťami prebehla zaujímavá anketa. Jedna z facebookových stránok vyhlásila súťaž, kto uhádne, aká vlajka bude viať nad sídlom banskobystrickej župy počas osláv výročia SNP. Možnosti boli tri. Čierna, tak ako pred rokom. Ruská, rovnako ako v máji tohto roku, keď sa do mesta prišli pokloniť pamätníku SNP členovia ruského motorkárskeho klub Noční vlci. Alebo do tretice, dúhová. V treťom prípade išlo o recesiu.
Ani jedna z možností nakoniec nebola správna. Župa pod vedením Mariána Kotlebu žiadne špeciálne prekvapenie nepripravila. O niečom to vypovedá. Pretože ak rozmeníme „vlajkové udalosti“ na drobné, tak čierna vlajka mohla ulahodiť prívržencom slovenského vojnového štátu. Práve tí SNP považujú za komunistický puč, ktorý ukončil slovenskú štátnosť. Župa vtedy vysvetľovala, že išlo o gesto pripomenutia padlých počas SNP. Ruská vlajka, naopak, mohla potešiť extrémistický tábor, ktorý sa oháňa nadradenosťou Slovanov a inklinuje k Putinovmu Rusku.
Tým, že tento rok žiadna špeciálna vlajka neviala, podčiarkuje to, o čom sa na extrémistickej scéne hovorí dlho. Kotlebovci sa na pohľad zo scény stiahli. A bývalí spojenci ich tak už nepovažujú za antisystémovú stranu. „Mariana Kotlebu považujem za štandardného politika. Beriem ich ako to isté, čo sedí v parlamentne,“ vyhlásil napríklad pre HNtelevíziu Jakub Škrabák, súčasný vodca Slovenskej pospolitosti na poslednom protimigrantskom pochode v Bratislave. Práve na tejto akcii sa už neobjavil ani jeden z čelných predstaviteľov Ľudovej strany Naše Slovensko. Aj keď údajne jeden z poslancov mal byť medzi rečníkmi a odriekol doslova na poslednú chvíľu.
V súčasnosti tak s nesystémovými zoskupeniami kotlebovcov spája len jedno konkrétne spojivo. Tým je Marián Mišún, ktorý sa preslávil pálením vlajky Európskej únie. Ten dnes pôsobí ako asistent poslanca Ľudovej strany naše Slovensko, Martina Beluského. V minulosti bol spájaný skôr s organizáciou Vzdor Kysuce. „Vstupom do parlamentu postupne strácajú auru a legitimitu, ktorú im dodávala pozícia mimoparlamentného gerilového spolku. Strana dnes žije z peňazí voľakedajšieho nepriateľa,“ zhŕňa Radovan Bránik. To môže kotlebovcom na jednej strane pomôcť v politickej kariére. Obzvlášť, ak sa im podarí osloviť konzervatívneho, prípadne kresťanského voliča. No zároveň do parlamentu dostať ďalší subjekt, ktorý v poslaneckých laviciach zo seba antisystémovosť nezhodí.
Jedna rétorika
Pomôcť Kotlebovi usadiť sa ako štandardné zoskupenie, trochu paradoxne, môžu pomôcť i štandardné parlamentné strany. Spolu s aktivistami, za ktorými extrémistické ideológia nestojí ani nestála. Výročná správa českých tajných služieb uvádza i druhé pozoruhodné zistenie z krajne pravicovej scény. A to ako cez kopirák platí i na Slovensku. „Intenzívnejšie kontakty či priamo spolupráca extrémistov s neextrémistickými protiutečeneckými subjektmi,“ píše správa. Kým v Českej republike zrejme naráža na Blok proti islamu. Ten sa preslávil napríklad fingovaným prepadnutím Prahy v oblekoch vojakov takzvaného islamského štátu. Na Slovensku podobné excesy sa síce nekonali, no predovšetkým v politickej rovine sa sporným vyhláseniam na tému utečenci nešetrí. „Tradiční politici používajú rétoriku, ktorá bola ešte pred niekoľkými rokmi takmer výhradne doménou extrémistov,“ uvažuje Miroslav Mareš z Masarykovej univerzity. Pričom to považuje v určitom smere za relatívne konštruktívne. Inak by hrozil výrazný nárast extrémizmu. „No, samozrejme, to so sebou nesie riziko zvýšeného napätia v spoločnosti,“ dodáva.
Tým však celý vývoj nápadne pripomína bludný kruh. Na jednej strane preberanie rétoriky zaváňajúcej extrémizmom môže brať vietor z plachiet antisystémovým hráčom. Na druhej strane môže v očiach verejnosti radikálne zoskupenia zbaviť nálepky „pozor extrém“. To si dnes netrúfa odhadnúť nikto.
V súčasnosti je viac ako predčasné robiť zásadné závery. Na šachovnici je príliš veľa neznámych. Slovenská extrémistická scéna je na jednej strane oslabená, pretože si Ľudová strana Naše Slovensko snaží držať odstup. No je otázne, či si svojich voličov nahnevaných na systém týmto spôsobom udrží a neprejdú k ďalším subjektom. Na druhej strane ostatní hráči našli spoločnú tému a prehlbujú spoluprácu. Nie len pri organizácii protimigrantských pochodov, ale i pri prenikaní napríklad do štátnych silových zložiek. A zároveň, ak si pôvodné štandardné strany osvojujú radikálnu rétoriku, tak nemusia extrémistov len oslabiť. Rovnako ich môžu v očiach verejnosti etablovať. Do volieb je ďaleko. „No rast extrémizmu nie je príčinou, ale následkom zlyhaní takzvaných štandardných politických reprezentácií,“ uzatvára Radovan Bránik.
Na pochode v Bratislave boli i Miroslav Sládek
Pochody proti migrantom nepreklenuli spory len medzi extrémistami rôznych názorových prúdov. Zároveň pôsobia aj ako medzigeneračné spojivo. Príkladom bol posledný protest v Bratislave, na ktorom sa zúčastnila legenda ešte česko -slovenskej – krajne pravicovej scény, Miroslav Sládek. Bývalý i súčasný šéf českej strany Sdružení pro republiku – Republikánské strany Československa. Sládek pôsobil vo vrcholovej politike od roku 1992 do 1998. Preslávil sa napríklad požiadavkou na spätné pripojenie Podkarpatskej Ukrajiny k Československou.