Zo spoločného rozpočtu Európskej únie sa financujú činnosti týkajúce sa oblastí politík, v ktorých sa členské štáty dohodli konať na vyššej úrovni – európskej. Patrí sem napríklad spoločná poľnohospodárska politika, rast a zamestnanosť či bezpečnosť. Práve prvá z menovaných bola v minulosti najdrahšou politikou, čo sa týka výdavkov vôbec. V úplných začiatkoch Európskeho spoločenstva tvorili výdavky na poľnohospodárstvo 70 percent celkového rozpočtu Európskej únie. Ohromné výdavky na poľnohospodárstvo spôsobili politické problémy a viedli až k referendu o tom, či má Veľká Británia v EÚ zotrvať. V tom čase mala krajina malý agrárny sektor, vďaka čomu neprofitovala tak, ako ostatné krajiny. Preto si krajina vydobyla zľavu, týkajúcu sa jej príspevkov do rozpočtu, známu ako britský rabat. Zásadný posun vo výdavkoch v rámci tejto politiky nastal v dôsledku MacSharryho reformy v roku 1992.

V minulom rozpočtovom rámci dokonca poľnohospodárstvo netvorilo samostatnú oblasť politiky, ale bolo súčasťou sekcie prírodné zdroje. Úprava tejto rozpočtovej kapitoly mohla znamenať snahu o preorientovanie sa na znalostnú ekonomiku, výskum a ochranu životného priestoru namiesto spoločnej poľnohospodárskej politiky, ktorá dostávala ohromný priestor v minulosti. V súčasnosti sa na inovačné poľnohospodárstvo, bezpečnosť potravín a udržateľné využívanie pôdy a lesov vynakladá len niečo okolo 40 percent rozpočtu EÚ. Výdavky spojené so spoločnou poľnohospodárskou politikou stále klesajú.

V súčasnosti je najdrahšou politikou Európskej únie inteligentný a inkluzívny rast. Sem patrí konkurencieschopnosť pre rast a zamestnanosť a hospodárska, sociálna a územná súdržnosť. Asi najznámejšou časťou tejto oblasti sú kohézne fondy, ktoré prispievajú k rozvoju málo rozvinutých oblastí v členských krajinách. Predstavujú ekonomický rast a vysokú návratnosť investícií. Pre kľúčovú oblasť hospodárskeho rastu v súčasnom finančnom rámci bola tiež stanovená podpora malých a stredných podnikov, zamestnanosť a sociálne začlenenie.