Kým vo Švajčiarsku sú e-voľby niečo bežné, u nás si na ne počkáme ešte roky. Podpredseda vlády Peter Pellegrini najnovšie odporúča poslancom, aby otestovali elektronické voľby najprv sami v parlamente a až potom ich núkali verejnosti. Trápi ho totiž bezpečnosť. O tom, aké môžu byť e-voľby jednoduché, rozprávala na kongrese ITAPA kancelárka kantónu Ženeva Anja Wyden Guelpa.

Čo všetko je vo Švajčiarsku elektronizované?
Zďaleka to nie je až také, ako si to možno predstavujete. Ako väčšina iných krajín, sme len v procese. To, v čom sme priekopníci a máme náskok pred inými krajinami, je elektronické hlasovanie.

Aká veľká bola politická vôľa vašich kolegov presadiť to? Boli tam prekážky?
Našu iniciatívu sme rozbehli v spolupráci s tromi kantónmi, mali sme v rámci spolupráce prizvané dve súkromné spoločnosti. Jedna z nich neskôr odpadla kvôli bezpečnostným problémom. Náš kantón Ženeva je zatiaľ jediný, ktorý zaviedol elektronické hlasovanie v plnom rozsahu. Ďalšie kantóny boli Zürich a Neuchâtel. Kým sme systém rozbehli v praxi, overili sme si pomocou referenda, či ho ľudia chcú. V hlasovaní bolo 75 percent ľudí za.

Kedy ste začali pracovať na e-voľbách?
Začali sme v roku 2001 a prvé hlasovanie cez e-voľby bolo v januári 2003.

Ako to, že sa vám to podarilo tak rýchlo?
Ja som pri tom nebola. Ale žarty bokom, je to o tom, že v rámci ženevského kantónu máme silný IT sektor a okrem toho sme do prípravy zaangažovali akademickú obec a univerzity.

Odborníkov máme aj na Slovensku, ale u nás to tak rýchlo nejde. Čím by to mohlo byť?
Neviem, či to je u nás vlastne také rýchle, lebo až do roku 2018 budeme doťahovať technické vylepšenia. Je tiež pravda, že federálne predpisy nám zatiaľ dovoľujú používať tento systém len v prípade 30 percent lokálnych rezidentov. Zatiaľ čo pre zahraničných Švajčiarov to platí v rozsahu sto percent. Je to proces, ktorý ešte stále prebieha. Nie je to až také rýchle.

Čo všetko potrebuje občan, aby elektronicky odvolil? U nás na to zrejme budeme potrebovať elektronický občiansky preukaz.
Aktuálne je to veľmi jednoduché. Prebieha to tak, že ľudia dostanú bežné papierové podklady k voľbám, bežné papierové hlasovacie lístky. Následne sa môžu rozhodnúť, aký systém si zvolia. Teda či budú voliť účasťou v hlasovacích miestnostiach, alebo či budú voliť zaslaním hlasov poštou, alebo si zvolia nový elektronický systém. Potom je to rovnako jednoduché, ako rezervovať si hotel alebo letenku. Existuje webová stránka, na ktorú sa môže občan pripojiť pomocou tabletu, smartfónu alebo počítača. Tam je prihlasovací portál, na ktorom si ľudia navolia dátum narodenia a miesto, odkiaľ pochádzajú. Tu podotýkam, že nejde o trvalé bydlisko. A zadajú bezpečnostný kód, ktorý predtým dostali a odkryjú ho zoškrabaním.

Viete už, akú finančnú úsporu prinesú e-voľby?
Zatiaľ to, žiaľ, vyčíslené nebolo. Určite to však bude stáť menej, pretože bežné voľby sú drahé. Stoja nás dva milióny dolárov.

Zatiaľ je to teda pre 30 percent voličov, predpokladám, že cieľ je mať to pre sto percent voličov. Ako zapojíte starších občanov?
Momentálne doťahujeme bezpečnostné detaily, ktoré by mali byť finalizované do konca roku 2018. Následne bude možná účasť ostatných. My sme však zatiaľ nenarazili na žiadne problémy so staršími voličmi. A to máme aj 90-ročných voličov. Nie je žiadny problém s generačnými rozdielmi. Počítačová gramotnosť je taká, že Facebook alebo rezervácie leteniek cez internet sú široko používané a nikto s tým nemá problém.

Švajčiarsko je známe ako krajina referend. Máte štyri voľby ročne. Je tam nejaká hranica, čo nechať na ľudí a čo riešiť ešte v rámci zastupiteľskej demokracie?
Neexistuje hranica. Treba rozlíšiť dve veci. Prvou je referendum ako vetovací nástroj. Keď je prijatý nejaký zákon, ktokoľvek z verejnosti – politická strana, organizácia, vy alebo ja – má možnosť namietať, pokiaľ získa dostatočný počet podpisov na vyhlásenie referenda. Je to nástroj na priamu kontrolu. Pokiaľ sa ľudia vyjadria proti, musí byť legislatíva zrušená. Druhou vecou je, keď referendum pôsobí ako iniciatíva, teda keď ním môžete navrhnúť nové riešenie. Napríklad ľudia vyhlásili referendum o predĺžení dní pracovného voľna na päť týždňov a ľudia to zároveň odmietli. Tento systém je účinný, aj keď ho premietneme do práce zákonodarcov, pretože si musia veľmi dobre zvážiť, že ich rozhodnutie verejnosť možno zamietne. Stalo sa nám to v prípade penzijnej reformy, keď legislatíva, ktorú navrhli, bola štyrikrát ľuďmi odmietnutá.

Aká je podľa vás ideálna výška kvóra? U nás máme 50 percent, ale boli tu návrhy, že by to malo byť menej.
My nemáme žiadne kvórum. Vo všeobecnosti je účasť na referendách 40 až 50 percent, ale aj keď je to menej, nie je to problém a je to platné.

Na Slovensku sme mali osem referend a platné bolo len jedno. Nie je to málo?
To nemôžem komentovať, ale Švajčiarsko je krajinou, kde žijú jedni z najšťastnejších ľudí na svete. Zrejme to súvisí aj s priamou demokraciou. Keď zosumarizujeme všetky voľby, ročne naši obyvatelia dostávajú okolo dvadsať otázok o fungovaní štátu a sú radi, že sa môžu spolupodieľať na riadení krajiny. Je to asi podobný princíp, ako keď máte v nemocnici možnosť vybrať si jedlo. Napriek tomu, že je to stále tá istá nechutná strava, samotný fakt, že si môžete vybrať, vo vás vyvoláva pocit spokojnosti.

Koncept vašich e-volieb je otvorenou platformou. Môže ho v budúcnosti Slovensko prebrať?
Sú na to dve podmienky. Prvou je online dostupnosť. Aj vy sami musíte fungovať na princípe open source. Druhou podmienkou je, že po realizácii volieb musíte výstupy zdieľať a sprístupniť verejnosti zdarma. Teoreticky je teda možné to prevziať, ale musíte to integrovať do vlastného volebného systému, musíte mať vlastné voličské zoznamy, na ktoré sa otvorená platforma nastaví, dostupné údaje o voličskej základni a tak ďalej.

Kto je Anja Wyden Guelpa
Je vôbec prvou ženou, ktorú zvolili za kancelárku švajčiarskeho kantónu Ženeva. Vyštudovaná politologička s diplomom z nemeckého Tübingenu sa dlhodobo venuje elektronizácii verejnej správy. Spolu s kolegami stojí za projektom elektronických volieb vo svojej krajine. V štátnej správe pracuje od roku 2003.